Erik Potocký z Pravda včera k nehode pri Polomke napísal:
Názor, že niet peňazí na označenie každej križovatky cesty s koľajnicami alebo, že by Slovensko bolo potom samá tabuľa, vyznieva v súvislosti so zbytočne vyhasnutými životmi nepochopiteľne. Najsmutnejšie je, že tento problém sa vždy začne riešiť až po takejto tragédii. A aj to len na mieste nešťastia, nie celoplošne. Toto nie je kritika konkrétnych osôb na konkrétnych postoch. Toto je kritika všeobecného prístupu k problémom v spoločnosti, nielen k otvoreným železničným priecestiam. Veci sa totiž na Slovensku málokedy riešia preventívne.
A tu sú reakcie k nehode niektorých kandidátov na prezidenta:
Gašparovič: Treba urobiť všetko v záujme záchrany ľudských životov a zvýšenia bezpečnosti.
Radičová: Každé opatrenie, ktoré môže napomôcť bezpečnosti na našich cestách,... je nevyhnutné.
Martináková: Musíme robiť všetko preto, aby sme zabraňovali takýmto tragédiám. Každé jedno opatrenie, ktoré zvýši bezpečnosť na cestách, má obrovský význam.
Reagovať na tragédiu poučením sa do budúcnosti je celkom v poriadku. Problémom ale je, keď sa reaguje bezhlavo a emocionálne, ako to po katastrofách médiá (a politici) majú vo zvyku. Potockého včerajší komentár ako aj vyjadrenia prezidentských kandidátov sú toho aktuálnym príkladom.
Investovať do prevencie môže byť krok dobrý aj zlý. Záleží aká je drahá a s ako pravdepodobnosťou predíde akým veľkým problémom. Takmer všetkým nehodám by predišlo, keby autá či vlaky šli maximálne 20km/h. Alebo ak by všade boli nadjazdy. Bolo by to horibilne drahé, ale skoro určite by sme nehodám a la Polomka predišli. Tieto opatrenia by spĺňali aj názory našich prezidentských kandidátov („každé opatrenie v záujme zvýšenie bezpečnosti“). Ale tie miliardy, čo by tieto opatrenia stáli, by nám chýbali na iné veci. Napríklad na liečbu či prevenciu rakoviny alebo na kvalitnejšie cesty, alebo... Za akoukoľvek sumou peňazí vydanou na jeden účel je x oblastí, na ktoré sme kvôli tomu rovnakú sumu peňazí nedali.
Pre krajinu netreba viac prevencie, ale viac optimálnej prevencie. Volať po celoplošnej jednotnej úprave všetkých priecestí (podľa železníc by vyšla na zhruba 10 mld korún), či už nimi prejde desať áut a jeden vlak, alebo 10 000 aút a 100 vlakov, je populizmus, ktorý nás vyjde draho, ak by sa tie miliardy efektívnejšie dali investovať inde, nie do skvalitnenia málo používaných priecestí. Optimálna prevencia znamená práve brať do úvahy jej náklady a potenciálny prínos. A tieto počty sú v individuálnych prípadoch rôzne. Preto sú ďaleko zaujímavejšie konkrétne okolnosti jednotlivých priecestí. Je výborné, že viacerí novinári sa sústredili práve na tie okolnosti v Polomke (blízke lyžiarske stredisko, minulé nehody, frekvencia vlakov), čo nám posilňuje schopnosť rozhodnúť sa, či investícia do toho priecestia je krok dobrý alebo nie. V princípe by sme sa teda nemali pýtať, či prebudovanie všetkých priecestí na chránené zachráni životy (skoro určite áno), ale aké konkrétne investície za tých 10 mld, čo by upgrade priecestí stál, by boli čo najefektívnejšie na záchranu ľudských životov, respektíve pre skvalitnenie životnej úrovne.
Začiatkom mesiaca Londýn postihla veľká, málo vídaná snehová kalamita, mestské autobusy ani len nevyšli von jeden deň, pár ľudí na cestách zomrelo. Ľudia a médiá sa tradične sťažovali, že ani za vojny nebolo mesto tak paralyzované. Ako napísal týždenník The Economist, niektorí analytici to však nevideli tak čierne: vzhľadom na jednorázovosť takej veľkej kalamity bolo asi lacnejšie ju jednoducho pretrpieť ako preventívne mať nakúpené a udržiavané pluhy či špeciálne pneumatiky pre autobusy s tým, že sa využijú raz za desaťročie. Opäť – podstata je nebyť pripravený na každú málo vídanú udalosť za každú cenu, ale zvážiť si, či cena prevencie je primeraná riziku. Volať po každom možnom preventívnom opatrení je cestou k väčšiemu, nie menšiemu počtu zbytočných obetí.
Iná vec, ktorá ma zaujala, je opakovanie novinárov, aké je paradoxné, že vraj na chránených priecestiach je zhruba rovnaký počet nehôd ako na nechránených, pričom aj z celkového počtu všetkých priecestí je tak polovica chránených a polovica nechránených. Prečo to má byť nutne paradoxné? Veď chránené priecestia sa robili tam, kde bola vysoká frekvencia dopravy. Aj keď sú chránené priecestia ďaleko bezpečnejšie pre každý individuálny prejazd auta či vlaku ako nechránené priecestia, vzhľadom na to, že tých vlakov a áut je tam nepomerne viac, je tam dokopy aj dosť nehôd. Z rovnakého počtu nehôd sa ešte nedá odvodzovať, že chránené priecestia nie sú bezpečnejšie.
PS O mýte, že prevencia je najlepším liekom, napísala už pred časom na základne konkrétnej situácie pekný článok Angelika Szalayová z HPI („Cena za prevenciu je buď primeraná alebo neprimeraná“).
Bush 4ever: Neprišiel náhodou čas, aby si TA3 prerobila zvučku svojich Hlavných správ? Z politikov jej okrem Putina dominuje človek, čo už mesiac v politike nie je.
Titulok dňa: „Najväčším zabijakom v Číne je AIDS,“ oznámilo nám minulý týždeň SME. To by ale bola senzácia, ak by to bola pravda....V článku Braňo Ondrášik píše niečo iné:
... AIDS sa prvýkrát stal najväčším zabijakom spomedzi infekčných chorôb. Na druhom a treťom mieste sa ocitli tuberkulóza a besnota. Za prvých deväť mesiacov v roku 2008 zomrelo v krajine na zákernú chorobu až sedemtisíc ľudí, informovalo miestne ministerstvo zdravotníctva.
V krajine s 1,3 miliardy ľudí asi sotva niečo so sedemtisíc obeťami môže byť najväčším zabijakom. Ročne zomrie okolo 9 miliónov obyvateľov Číny. Podľa odhadu okolo milióna kvôli fajčeniu.
PS Ako ma upozornil čitateľ, minulý štvrtok napísal Marek Vagovič v SME ďalší článok o šéfke väzníc Márii Kreslovej a o jej údajnom zneužívaní pracovného času na súkromné účely či vulgárnom správaní – bez akejkoľvek reakcie z jej strany. To je snáď minimum, nie?
