Môj braček mohol byť mŕtvy...

Na súrodenca sme sa tešili. Nič sme netušili, netrápili nás žiadne starosti. Až kým sme neobjavili nepozorne pohodený dopis, ktorý sme ako zvedavé decká hneď museli preštudovať. Bola to korešpondencia medzi maminou a jej mamou, mojou babkou a bolo tam spomenuté TO. Keď vtedy mamina zbadala dopis v našich rukách, vyhŕkli jej slzy a vravela, že nás od toho chcela uchrániť. Len spomenula, že náše malé bábo bude asi choré a viac sme túto tému nerozoberali.

Slovenské zákony umožňujú dať si vziať dieťa do 24 týždňa, pokiaľ je podozrenie na Downov syndróm. Aj mamina dostala takýto návrh. Pre jej dušu by to však bola väčšia rana, ako žiť do konca života s postihnutým dieťaťom. Odmietla. Často si hladkala bruško a prihovárala sa malému (už sme vedeli, že to bude chlapec). Vravela mu, že či bude zdravý alebo nie, aj tak ho vždy bude ľúbiť. S nádejou sa každý večer modlila, nachádzala v sebe silu, ktorú prenášala aj na otca. Plánovali budúcnosť, kde bolo veľa miesta pre odriekanie a málo pre zábavu. Psychicky sa pripravovali na obrovskú záťaž, lebo nevedeli, čo to bude obnášať. Popritom mňa s bratom stále ľúbili, ako len dvaja rodičia môžu svoje deti ľúbiť. Mamina bola od šiesteho mesiaca na lôžku, pretože mala rizikové tehotenstvo. Navštevovali sme ju v nemocnici skoro každý deň, dávali jej silu, smiali sa s ňou. Vtedy prišla ďalšia rana – umrela jej mama. S rizikovým tehotenstvom jej nemohla ísť na pohreb, čo bolo pre ňu veľmi ťažké a vence sme mohi položiť položiť iba my s otcom. Mamina však bola silná, taká silná, ako je málokto. Stále verila v peknú budúcnosť aj s postihnutým dieťatkom. Bola presvedčená, že ju to nezlomí. A ani nezlomilo.

Radovan sa narodil 20. augusta 2000.

Po Downovom syndróme nebolo ani stopy.