Nastupujem do Boeingu 747. Dve letušky povyše päťdesiat sucho pozdravia a odtláčajú stolík s periodikami do business triedy. Naťahujem sa za USA Today.
„Budeme ich rozdávať potom!” odvrkne jedna. Sadám si na miesto. Novín už niet, a tak pozorujem prísnu pani v rokoch, ktorá má na starosti náš koridor. S dvojitou briadkou a okuliarmi spadnutými na nos bezmyšlienkovito pripravuje stolík k obsluhe. Za víno účtuje osem, za pivo sedem dolárov. Na večeru ponúka vegetariánske curry alebo hovädzinu. Asi premýšľam pridlho. Podsúva mi vegetariánske curry a želá dobrú chuť.
Pokúšam sa zaspať, usilovne si hľadám polohu, spím. Naše lietadlo hádžu turbulencie sem a tam. Prebúdzam sa až na podsaditý hlas našej stewardky a oslepujúce svetlo baterky, ktorou mi svieti do očí. „Pripútajte sa!“
Buchotanie v prípravnej miestnosti pripomína, že sa bude opäť podávať jedlo. Jem pokrčený croissant a nahlas opakujem slogan spoločnosti United - fly the friendly skies.
Letuška vyzerá zničene. V tom sme si "united". Pristávame. Vyberám príručnú batožinu a náhlim sa preč. United ďakuje za dôveru a teší sa na ďalšie stretnutie.
Naša zádumčivá lady sa konečne usmeje...
