Väčšina umierajúcich profituje z odbornej paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Túžba zomrieť je výkrikom beznádeje. Zo strachu, bolesti, ponižovania, ľútosti, odkázanosti na pomoc okolia, zo samoty. Práve tu sa naplno prejavuje veľký nedostatok v pomoci umierajúcim.
Málo ľudí zomiera rýchlo a bezbolestne. Zvyčajne fáza umierania trvá dlhšie a je výzvou pre príbuzných, ošetrujúci personál aj samotného umierajúceho. Množia sa hospitalizácie, vybavujú miesta na oddeleniach pre dlhodobo chorých, volá sa rýchla záchranná služba. Ošetrujúci personál v nemocniciach a ústavoch nie je dostačujúci a často ani školený na poskytovanie adekvátnej paliatívnej starostlivosti. Tá je zameraná na liečbu symptómov, ktoré umierajúcich najviac obmedzujú (bolesť, nevoľnosť, slabosť, dušnosť) a snaží sa uspokojiť aj sociálne, spirituálne a psychické potreby umierajúcich. Dostupnosť takejto starostlivosti na Slovensku je nízka. Chýba podpora ambulantnej paliatívnej starostlivosti, ktorá by umožnila umierajúcim zomierať dôstojne v domácom prostredí.
Problémom je aj ochota verejnosti uvažovať nad vlastnou smrťou skôr ako nastane. Zadefinovať svoju vôľu je možné spísaním medicínskeho závetu. V ňom môže každý odvolateľne zadefinovať neželané medicínske výkony a starostlivosť na konci života.
Vyspelosť národa sa meria aj starostlivosťou o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich.
Slovensko má čo doháňať. Nemôžeme nechať umierajúcich napospas osudu! Paliatívna a hospicová starostlivosť musí byť súčasťou komplexnej starostlivosti o pacienta. Aby sme nemuseli v slovenských nemocniciach „zdochýňať", ale dôstojne umierať.
