Po doručení negatívnej odpovede vám zavolá riaditeľka štátneho zariadenia, že je jej to veľmi ľúto, ale nemá voľné kapacity. Iba keď by ste náhodou mali záujem o súkromnú škôlku, ktorú práve otvára jej známa. Hurá. Konečne svetlo na konci tunela. A čo za to? Maličkosť. 340 euro. Takže ostanete doma. Alebo váš manžel, aby ste vy mohli konečne pracovať. Vaše dieťa má práve tri roky, na štátnu škôlku musí čakať ešte ďalšie dva. Možno vtedy už nebudete mať prácu vy. Ale koho to zaujíma.
Ako by mohol konkrétny sľub politika na billboarde vyzerať?
„Počas funkčného obdobia vyriešim problém s nedostatkom miest v štátom kontrolovaných materských zariadeniach. Presadím projekt rodinného opatrovania."
Takýchto billboardov s presne definovaným, splniteľným cieľom, časovým ohraničením a spôsobom akým sa dá dosiahnuť niet. Sú príliš konkrétne, merateľné a môžu spôsobiť stratu doživotného politického ničnerobenia.
Také ťažké? V Nemecku to funguje už roky.
Aj my sme bezúspešne hľadali miesto v predškolskom zariadení pre našu dcérku. Obrátili sme sa na kompetentný úrad v našom meste, ktorý nám ponúkol domáce opatrovanie. Mohli sme si vybrať z katalógu mužov a žien overených úradom a spĺňajúcich podmienky na opatrovanie detí. Spočiatku sme boli nedôverčiví, ale po osobnom stretnutí s mamičkou, ktorá mala vlastné dieťa v podobnom veku, sme súhlasili. Na Slovensku na všetko treba vysokú školu, tu v Nemecku stačilo našej opatrovateľke - vyštudovanej inžinierke urobiť krátky kurz, doniesť výpis z registra trestov a absolvovať úradnú kontrolu. Platili sme 240 euro mesačne na 35 hodín týždenne, stále menej ako v súkromných bratislavských škôlkach. Obaja sme mohli pracovať. Naša dcérka si rodinu obľúbila a chodila k nim rada. O rok sme dostali miesto v materskej škole.
Možno by sme museli v Bratislave niektoré škôlky pre vyvolených pozatvárať, ale urobili by sme niečo konkrétne pre rodiny s malými deťmi.
Chceme tak veľa? Len politikov s jasnými a merateľnými cieľmi. Volebná účasť by bola určite vyššia a Slovensko krajšie.
