Aj na príklade súčasného vírusového ochorenia slintačky a krívačky, ktoré môže napáchať obrovské hospodárske škody, sa musíme ako spoločnosť zamyslieť, ako chceme v národných výzvach udržať jednotu spoločnosti, zabrániť šíreniu nepravdivých informácií a zamedziť politickým zneužívaniam.
Pre súdržnosť spoločnosti je kľúčová správna krízová komunikácia, ale aj rešpektovanie národných záujmov, ktoré nemôžu byť súčasťou politického boja. Slovensko žiaľ krízovú komunikáciu počas pandémie Covid-19 nezvládlo veľmi dobre a z národnej krízy sa stal politický ring.
Spoločnosť sa vo vypätej situácii nestmelila, naopak, došlo k jej výraznému rozdeleniu. Na očkovaných a tých, ktorí očkovanie odmietali, na zástancov protipandemických opatrení a tých, ktorí sa cítili neprimerane obmedzovaní vo svojich právach, na ľudí, ktorí dôverovali vede a tých, ktorí sa dožadovali aj nevedeckých postupov.
Nenaučili sme sa správne narábať s neistotou a obavami spoločnosti, nenašli sme individuálny prístup k špecifickým komunitám a nedokázali sme si poradiť ani s dezinformáciami, ktoré sa pre značnú časť populácie stali pravdou.
Covid-19 na Slovensku bol zneužitý aj na politické ciele. Ako nástroj vnútrokoaličného súperenia, ale aj ako lacný výťah k moci pre vtedajšiu opozíciu.
V prvej vlne sme boli hrdým premiantom s minimálnym počtom obetí, ale za cenu tvrdých reštrikčných opatrení. V druhej vlne sa naplno prejavila pandemická únava, dodržiavanie protipandemických opatrení a ich vymáhanie bolo stále náročnejšie, napriek tomu, že sa plnili nemocničné zariadenia a pribúdali obete. Postupne sa zhoršovala dôvera v manažment pandémie. Podpísali sa pod to aj niektoré politické rozhodnutia v rozpore s rozhodnutiami odbornej obce.
Celosvetový záujem Slovensko vzbudilo pri celoplošnom testovaní, ktoré prinieslo síce krátkodobý, ale evidentný pokles prevalencie ochorenia. Rozporuplné vnímanie celoplošného testovania však naštrbilo jednotnú vládnu líniu manažovania pandémie a dalo priestor vtedajším opozičným lídrom kritizovať kroky vlády. Zároveň sa však opozícia neštítila ani mobilizovať svojich sympatizantov, aby nedodržiavali protipandemické opatrenia, čo je vysoko nad rámec zodpovednej opozičnej práce.
Verejnosti sa stále častejšie podsúvali alternatívne formy liečby ochorenia covid-19, ktoré nemali dostatočný vedecký základ. Rôzni influenceri, politici, ale aj časť odbornej verejnosti šírila vedome alebo nevedome zavádzajúce informácie. A tak sa v priebehu pandémie objavovali tvrdenia, že proti ochoreniu pomáha vodka s bromhexinom, antimalariká, vysoké dávky vitamínov, či lieky proti parazitom. Spoločnosť sa takejto liečby dožadovala, hoci im bola podsúvaná často falošná, dôkazmi nepodložená nádej.
Vnútrokoaličné spory, predovšetkým medzi stranami Oľano a SAS, ktoré prebiehali nielen na podklade protipandemických opatrení, vyústili nákupom ruskej neregistrovanej vakcíny Sputnik-V do vládnej krízy. Došlo k výmene na čele rezortu zdravotníctva, ako aj vlády.
V tretej vlne pandémie boli dostupné účinné očkovacie látky, ako aj lieky proti ťažkému priebehu ochorenia Covid-19. Napriek tomu ich veľká časť populácie odmietala. Medzi spoločnosťou sa začali šíriť alternatívne správy a rozširovať rôzne druhy dezinformácií. Tie sa naplno prejavili pri očkovaní proti ochoreniu Covid-19. Počiatočnú eufóriu z dostupnosti očkovania vystriedala rastúca nedôvera a skepsa. Vektorová vakcína od firmy Astra Zeneca bola po ojedinelých trombotických komplikáciách stiahnutá z trhu a dominantné postavenie v očkovaní proti ochoreniu Covid-19 získali mRNA vakcíny. Opoziční lídri začali spochybňovať očkovanie, dávali stále väčší priestor konšpiračným teóriám a s pochybujúcou verejnosťou komunikovali prostredníctvom dezinformačných webov. Manažment očkovania, ako aj terapia monoklonálnymi protilátkami a liekmi proti ochoreniu Covid-19, neboli zvládnuté optimálne. Slovensko nakoniec zaočkovalo len 52 percent populácie a aj to bol dôvod, prečo sme mali vysokú mieru úmrtí na ochorenie Covid-19 v tretej vlne pandémie, vyššiu ako napríklad susedná Česká republika.
Veľmi nebezpečným prvkom počas pandémie bola dehonestácia odborných autorít a ich osočovanie. V spoločnosti prebiehala názorová zákopová vojna. Jednotlivé strany konfliktu mali vlastné mediálne kanály, publikum a ak už vôbec došlo ku konfrontácii názorov, tá neprebiehala vo vecnej rovine. Odborné autority sa bránili verejnej konfrontácii s dezinformátormi a žial, na stranu pavedy sa pridávali aj niektorí slovenskí akademici.
Táto rozpoltenosť spoločnosti stála Slovensko stovky a možno tisícky obetí.
Aké ponaučenie by si malo Slovensko zobrať z pandemickej krízy ochorenia Covid-19?
Kľúčom k zvládaniu pandémií a iných globálnych výziev je optimalizovať celospoločenský prístup k danej problematike. Centrálnu úlohu v tom zohráva správna krízová komunikácia. Verejnosť musí dostávať pravidelne informácie, ktoré sú aktuálne, vedecky podložené a konzistentné.
Krízová komunikácia pre verejnosť musí byť centralizovaná do jednej inštitúcie, ale zároveň je nevyhnutné, aby následná komunikácia prebiehala decentralizovane, zohľadňujúc lokálne, komunitné, generačné a iné špecifiká.
Pre správnu a dobre zacielenú krízovú komunikáciu je nevyhnutné poznať a posilňovať komunity v krajine, rešpektovať ich špecifiká a mať zmapované najviac zraniteľné skupiny. Práca v komunitách musí zahŕňať aj prípravu na možné krízové situácie a určenie vhodných komunikačných kanálov.
Súbežne je potrebné monitorovať nepodložené alebo klamlivé informácie a včasne na nich reagovať. Konfrontácia názorov je nevyhnutná. Odborné autority, ako aj predstavitelia štátu by mali verejne komunikovať s predstaviteľmi alternatívnych názorov a argumentačne ich nabádať k hľadaniu skutočnej pravdy, napriek tomu, že je to veľakrát náročný proces.
Je žiadúce, aby predstavitelia štátu mali dobré kontakty s akademickým prostredím, rozhodovali sa na základe ich odporúčania a vedeckých dôkazov a aby mohli akademickému prostrediu dôverovať. Akademická obec by mala pracovať na tom, aby jej vedecká činnosť bola pre spoločnosť prínosná. Jej poznatky musia byť ľahko čitateľné pre neakademickú verejnosť. Rovnako je na mieste požadovať, aby sa odborná verejnosť sama kontrolovala a nedovolila svojim predstaviteľom šíriť nepodložené informácie a zavádzať verejnosť pri nedostatku dôkazov. Pri komunikácii s verejnosťou je vhodné vždy poukazovať na aktuálnu situáciu a možnosť zmeny, v prípade zistenia nových skutočností.
V krízových situáciách je žiadúce pokúsiť sa hľadať čo najširší politický kompromis, aby nedošlo k zneužitiu krízy na získanie politickej výhody.Rovnako nevyhnutné je budovať rešpektované štátne úrady, vychovávať a udržať odborníkov, ktorí sú garanciou inštitucionálnej pamäte.
Príprava na krízovú komunikáciu musí začať už v medzikrízovom období. Základom je vybudovanie systému vzťahov medzi jednotlivými aktérmi – politikmi, vysokými štátnymi úradníkmi, zástupcami akademickej obce, komunitami a ich prirodzenými lídrami, predstaviteľmi priemyslu a rovnako aj médiami. Budovanie vzťahov v relatívne pokojnom období je spôsob ako budovať vzájomnú dôveru.
Ďalším aspektom, ktorý je potrebné podchytiť je alokácia zdrojov na krízovú komunikáciu. Je potrebné mať v zálohe tím a prostriedky, ktoré sa dajú relatívne rýchlo použiť, aby sa predišlo oneskorenej alebo necitlivej komunikácii s verejnosťou.
Ak by sme mali hľadať východiská pre lepšie zvládnutie budúcich pandémií, našim hlavným cieľom by malo byť nastaviť procesy manažmentu pandémie tak, aby sme vedeli v budúcnosti lepšie udržať kohéziu spoločnosti.
