Rozospatí miznú v precízne vyleštených áutách, deti kráčajú do školy a vrcholní nemeckí predstavitelia kladú vence na hroby padlých vojakov. Vyjadrujú ľútosť nad boľavou škvrnou nemeckej histórie, poniektorí navštevujú ekumenické bohoslužby. Vladimír Putin si zatiaľ otvára krymský kaviár a vychutnáva pocit víťazstva.
Priam idylický obraz narúša nedávny prieskum magazínu Stern, podľa ktorého takmer 50% opýtaných Nemcov nevie, čo sa vlastne 8. mája stalo. Spoločnosť, ktorá si predsa len na tento dátum spomenie, je rozdelená v názore, či ide o oslobodenie od nacionálneho socializmu alebo najväčšiu národnú tragédiu. Pre niektorých je tento deň začiatkom stalinistickej okupácie, ponížením, obdobím hladu a beznádeje, na ktorý treba čo najrýchlejšie zabudnúť.
8. máj nie je, okrem spolkovej krajiny Mecklenburg-Vorpommern, dokonca ani pamätný deň. V DDR bol do roku 1985 štátnym sviatkom, ale po zjednotení Nemecka sa z kalendára vytratil. V tomto kontexte slová prezidenta Gaucka, že súčasné Nemecko je vybudované aj na ruinách Osvienčimu, nevyznievajú veľmi presvedčivo. Práve dnes, keď vymierajú poslední účastníci najkrvavejšieho konfliktu v dejinách ľudstva, keď v mnohých krajinách Európy vrátane Nemecka silnie extrémna pravica, by sa nemalo na hrôzy vojny a fašizmu zabúdať. Zvlášť, keď mladá generácia futbalových majstrov sveta pozná vojnu len z bezpečia počítačových hier.
Nemecký národ prešiel v povojnovej histórii obdivuhodnou sebareflexiou. Dokázal vstať z popola, svojou usilovnosťou sa vrátil na mapu sveta ako silný a demokratický štát. Sebavedome prebral pozíciu lídra v európskej integrácii, ktorá pre veľkú časť Európy priniesla trvalý mier a prosperitu. Tento úspech začal definitívnou porážkou nemeckých imperialistických ambícií a odmietnutím zvrátenej fašistickej ideológie. Koniec druhej svetovej vojny je preto historický fakt, ktorý by si malo Nemecko pripomínať. Možno aj kôli novodobému Rusku, ktorému je úprimná sebareflexia cudzia.
Pachuť po krvavom besnení ostala, netreba na ňu zabúdať.
