Deväťdesiatročnú pani prevážajú vrtulníkom do centrálnej nemocnice. Stent, ktorý je pred niekoľkými rokmi implantovali do brušnej aorty, sa čiastočne posunul a spôsobil vážne krvácanie. Nasleduje okamžitá operácia. Do starého stentu umiestnia nový stent. Pacientka stratí veľa krvi, ktorú musia transfúziami nahradiť.
Jej stav sa na jednotke intenzívnej starostlivosti stabilizuje a podarí sa ju krátko po operácii prebudiť. Perioperačná záťaž kontrastnou látkou a nízky krvný tlak vo fáze šoku spôsobili akútne zlyhanie obličiek, ktoré vedie až k indikácii akútnej dialýzy. Medzičasom je pacientka plne pri vedomí.
„Vaše obličky prestali filtrovať krv, vo vašom tele sa hromadia škodlivé látky. Musíme vás dialyzovať.“
„Nie pán doktor, nechcem dialýzu.“
„Nebojte sa, je to len nachvíľu, kým vám začnú opäť fungovať obličky. Do žily na krku vám zavedieme hrubšiu hadičku a...“
„Nie, nechcem.“
„Ale potom zomriete…“
„Presne po tom túžim, pán doktor. Už na to čakám roky.“
„Ale prečo, veď na váš vek vyzeráte veľmi dobre. Určite by ste chýbali vašim...“
„Doma už neprejdem ani pár krokov, všetko ma bolí, nevládzem. “
„Zavolám vašu dcéru, porozprávajte sa s ňou o tom, rozmyslite si to.“
Stav pacientky sa začína postupne zhoršovať. Na udržanie krvného tlaku potrebuje stále vyššiu dávku katecholamínov. Dcére z posledných síl opakuje svoje nemenné rozhodnutie.
„Nemôžeme konať proti jej vôli, musíme akceptovať jej rozhodnutie. Dostala vaša mama už sakrament pomazania chorých?“
Izbu na jednotke intenzívnej starostlivosti pomaly zaplňajú ďalší členovia rodiny. Obkolesujú jej posteľ a začínajú sa modliť s kňazom.
„Teraz vypneme perfúzor, ktorý umelo udržiava tlak vašej mamy, ukončíme podávanie nadmerného množstva kyslíka a prerušíme umelý prísun potravy a tekutín do žily. Robíme to preto, aby sa fáza umierania, v ktorej sa vaša mama teraz nachádza, umelo nepredlžovala. Ak bude potrebovať niečo od bolesti alebo na upokojenie, podáme jej malú dávku morfia, respektíve upokojujúceho prostriedku.„
Slepá dcéra pacientky neprestáva držať mamu za ruku, po líci jej steká slza. Mama ešte nachvíľu otvorí oči, vidí svojich drahých stáť okolo postele a ústa jej ozdobí spokojný úsmev.
Jej srdce natrvalo prestáva biť. Tak ako si to priala, pokojne.
...
„To nemyslíš vážne, že zomrela. Teraz, keď sme do nej vložili stent za 15 tisíc?“
xxx
Archeológ, šesťdesiatnik. S cigaretami, fľašou a bez domova. Dotrmácal sa do nemocnice s bolesťami nôh. Po koľký krát už. Nohy zjazvené po bypasoch, brucho nafúknuté ascitom z cirhózy pečene. Už je mu lepšie, podpísal reverz a stratil sa v tme. Dnes ho našli bezvládneho ležať na ulici. Po infúziách sa prebral, lekári mu vysvetlili, že jeho cievy od brušnej aorty nadol sú uzavreté a život visí na vlásku. Navrhujú zložitú operáciu. Pacient sa chce dať operovať. Nasleduje akútny preklad do univerzitnej nemocnice.
Prichádza v bezvedomí, tlak uržujú katecholamíny, obličky prestali fungovať, kálium v krvi presahuje magickú hranicu a meraná teplota nôh kopíruje teplotu okolia.
„Tento pacient zomiera. Prečo ho chcete operovať?“
„To mali rozhodnúť tamtí trotli, načo mi ho tu teraz o pol noci poslali. Chcel sa dať operovať, tak je tu.“
„Ale indikáciu predsa stanovuješ ty...“
„Indikácia pri Lerichovom syndróme je pokúsiť sa spriechodniť veľké cievy...“
„Pacientovi zlyhávajú vitálne orgány, má toľko závažných ochorení... Pred rokom odmietol koronarografiu, toto nemá šancu prežiť. Ak ti neostane na stole, zomrie pod maximálnou terapiou u nás na intenzívke.“
„Je mladý, možno to prežije. Bez operácie zomrie naisto, takto má aspoň maličkú šancu. My sme univerzitné pracovisko, nemôžem ho nechať zomrieť len tak.“
O pol piatej ráno pacienta privážajú späť z operácie. Prežil.
„Trombektómia, fasciotómia na obidvoch končatinách, ďalej maximálna terapia.“
„Teda ho chceš dialyzovať? Má extrémne dávky katecholamínov, toto už ďalej nedáva zmysel.“
„24 hodín maximálna terapia. Konzervy, plazma, koncentráty, dialýza, všetko!“
Pacientov mramorovaný kolorit kože sa začína podobať na posmrtné škvrny. Ventilátor poslušne nadúva pľúca pacienta, hemofilter filtruje pacientovu tmavú krv, katecholamíny strácajú v prekyslenom prostredí svoj účinok, podchvíľou sa spustí alarm.
Je koniec. Srdce prestáva biť, na monitore sa objaví dlhá rovná čiara. Vypnú sa prístroje, vypíše úmrtný list.
...
„Ale nemôžeš povedať, že sme pre neho neurobili všetko...“
xxx
Vôľa pacienta. Tak dôležitá veličina, na ktorú dnes, v "medicíne rýchleho nasadenia" nemáme čas. Porozprávať sa s pacientom, zistiť ako žije, aké sú jeho túžby a priania, úprimne mu vysvetliť ako bude jeho ochorenie prebiehať, kde sú hranice, aké sú riziká ponúkanej intervencie, či bude vedieť s ich následkami žiť, toto je v systéme zameranom na diagnózu a výkon nepotrebnou záťažou. Naučili sme sa liečiť, nie uzdravovať.
Človek je jediný tvor na zemi, ktorý verí v posmrtný život. Ale aj jediný, kto prirodzený posmrtný život odďaľuje.
Eutanázia v akejkoľvej podobe je násilným vystúpením cez rozbité sklo. Ak chceme pomôcť pacientom vystupovať dverami, musíme ich počúvať, včas pripravovať na možné riziká, nepodsúvať falošné riešenia a akceptovať ich vôľu.
Len tak budú môcť vystúpiť dôstojne, dverami...
