Takto a podobne kričal mladý muž naháňajúc iného mladého muža, ktorý vo mňe po tom krátkom momente nestihol zanechať dojem bezdomovca.
V nemom úžase som sledovala celý výjav. Bežali po chodníku na druhej strane jednosmerky a míňali ľudí... Nie, že by bola ulica preplnená, ale po mojej strane ulice išla partička mladých, dvaja statný muži sa, prerušiac rozhovor, len prizerali a na tej strane ulice, kde bežali kradnúci a okradnutý stál muž a nerušene pofajčieval cigaretku. Ani ním nemyklo, keď okolo neho prebiehali a jemu stačilo len včas urobiť krok, natiahnuť ruky a zlodeja by prinajmenšom spomalil.
V hlave sa mi premietal nie môj život, ale moje možnosti... Zlodej mal minimálne meter osemdesiat, t.j. s mojimi 160-imi centimetrami by som sa mu mohla hodiť akurát tak pod nohy. Okrem toho by ma pri prebiehaní cez ulicu spomaľovalo 8 litrov mlieka nesených v batohu na chrbte. A pri pohľade na ľudí, ktorých priam trhalo okradnutému pomôcť, som nebola úplne presvedčená, že by som svoj nákup pustený z rúk ešte niekedy videla, keby som sa naozaj rozbehla na pomoc...
Naháňačka pokračovala po koniec ulice, kde to okradnutý muž vzdal a rezignovaným krokom sa vracal tade, kade pred chvíľou bežal. Zjavne nebol trénovaný na šprinty a ani ten oblek určite nebol to pravé orechové na takúto situáciu.
A atmosféra, ktorá sa niesla ulicou?... Čo tu ten mladý vyvreskuje?! Koho to zaujíma, že ho práve pred mojimi očami okrádajú... Mne nech s tým dá láskavo pokoj... (Mne sa to stať nemôže, ja pomoc potrebovať nebudem.)
Apropo... Mne sa to stať nemôže... (pár rokov späť, centrum Bratislavy).
Prišla som k prechodu pre chodcov a zastavila na červenú, keď sa mi do pozornosti naplno zaujatej jedením votrelo zvonenie. „No výborne, to si to zas niekto vedel načasovať." Frflala som, snažiac sa vyhrabať telefón z batohu a nenechať na ňom polovicu obeda. Dohovorila som a zvažovala, čo s telefónom. Zahrabať ho do batoha a opäť riskovať jeho označkovanie alebo... Skončil vo vrecku kabáta. „Veď je to iba na chvíľu a vrecko je hlboké," ospravedlňovala som si tento krok sama pred sebou prechádzajúc okolo divadla na Laurinskej. Dojedla som a chystala sa zmeniť úkryt pre mobil, keď tu zrazu.... Do cesty sa mi priplietol chlapík a ja som musela takmer zastať. To, že to nebola náhoda som pochopila takmer okamžite, pretože som pocítila ako mi niekto z vrecka vyťahuje to, čo mu ani náhodou nepatrí. Zareagovala som rýchle. Otočila som sa a neznámeho schmatla za golier kričiac na celú ulicu: „Naval späť ten mobil!!!" Očividne nemal pocit, že má na výber, pretože mi v mžiku telefón podával. Pustila som ho a život išiel ďalej...
(Človiečikovia, mala som táaaaaakto blííííízučko tomu kradnúcemu chlapíkovi streliť facku. Keď si spätne celú situáciu premietam, oblieva ma studený pot pri myšlienke, že by som to naozaj urobila. Prečo? Ako pri predošlej situácii i tu nebol nikto, kto by pomohol, či sa aspoň následne spýtal, či je všetko v poriadku. Ľudia na mňa pozerali ako na hysterickú pubertiačku, čo má nezhody s priateľom a jeho dvoma kamošmi. Kto vie, či by sa tak na mňa pozerali aj vo chvíli, kedy by ma na rohu ďalšej ulice obchádzali zbitú troma zlodejmi, ktorí sa predsa nenechajú fackovať od obete nevydarenej krádeže.)
