Chcem plakať, chcem sa smiať. Chcem sa stať tulákom po hviezdach. Za svojím princom prísť na bielom koni. Láskať srdcia skrehnuté. Denne si s mnohými zaplávať v cinkote smiechu. Chcem túžiť, nechcem sa súžiť, kiež by rástla bezstarostnosť na lúke i v lese.
Na dverách nápis - ak si priateľ vstúp; ak nie, prvá sa ti predstavím.
Otvorila som okno. Viete, také to skutočné, presklenné a s dreveným rámom... našla som za ním upršaný deň. Otvorila som „okno", vykukla na mňa posmutnelá dušička. Ale nič to. V rádiu hlásili, že po noci opäť vykukne hrejúci Oskarko.
Utekám. Nie, vlastne nie... Iba by som chcela. Dobehnúť tieň. Čí? Svoj, tvoj, náš... Jeho, jej, ich... Ilúzia tieňa. Hrá sa na márnotratnú veštkyňu. Rozdáva nám pochybnosti po priehrštiach. Ja som si tých pochybností vzala za nákupnú tašku, a tak teda pochybujem. Ale sú veci, o ktorých sa nepochybuje! Však to vieš. Vieš? Viete i vy? Máte svoju šperkovničku nespochybniteľných snov a právd?
Stratila som jednu milióntinux svojej duše. Bez výstrah ma opustila, bolestnica jedna! Teraz si ju predstavujem šantiacu ako farebného motýľa poletujúceho po jarnej lúke. Nepýtala sa, vedela, že by som sa jej to snažila vyhovoriť. Vedela, že mi bude chýbať. I tebe, i vám. (...vaša populácia...)
VAROVANIE: Nechytajte motýle! Mohli by ste im polámať krídla.
