Kedysi keď sme boli deťmi, naši starí rodičia vravievali- ,,Ja v tvojom veku..." Áno, nemali to ľahké. Ťažká práca, skoré vstávanie, pasenie kráv. A ani naši rodičia to možno nemali o nič jednoduchšie. Pred tým než išli do školy, museli nakŕmiť husi a prasatá. Ale predsa sa v ich detstve našli aj krásne chvíľky a dobrodružstvá. Chytanie rýb, stavanie kolíb, kúpanie sa v rybníku, či prázdniny trávené pri ovciach na salaši. Letné chvíle si skracovali spievaním pri ohníku a rozprávaním rozprávok pradedov a prababiek. Veď čo všetko deťom k šťastiu treba? Slnko a modrý kúsok neba. A čo my? Pamätám si, že vtedy boli v móde Barbie bábiky, či autíčka na diaľkové ovládanie. Keď napadal prvý sneh, utekali sme postaviť snehuliaky a vytiahnuť sánky. Potom prišla tá veľká éra. Zrazu sme si všetci našli v izbách veľké obrazovky s klávesnicami. Náhle sme zistili, že hrať sa môžeme sami aj s týmto zázračným prístrojom. Našťastie, keď sa objavil počítač, boli sme už trochu starší. To však nemôže povedať dnešná generácia detí. Kým my sme trávili voľné chvíle vonku s loptou alebo dnu s bábikou, ony ich dnes trávia pred televíziou, či pred najväčším vynálezom 20. storočia, počítačom. Hry a rozprávky si predsa môžu zahrať a pozrieť práve tam. Aj s kamarátmi sa radšej stretnú v sociálnej sieti ako naživo. Pretože práve v tejto skvelej technike nemusia zostať deťmi. Môžu vstúpiť do úžasného sveta dospelých. Čím to je? Prečo malí túžia byť veľkí? Dnes už osemročné dievčatká túžia byť dámami s krásnou postavou a s namaľovanými perami. Naopak, chlapci túžia byť silní, šoférovať luxusné auto a byť šéfmi či hrdinami. Majú pocit, že svet dospelých je oveľa jednoduchší, krajší, dobrodružnejší a zábavnejší. Túžia všetko vedieť bez toho, aby museli ísť do školy. Chcú sa stať Niekým, dôležitou osobnosťou. A hlavne, túžia po uznaní a po tom, že keď budú dospelí, všetci si ich budú všímať a budú ich mať radi. Pritom v skutočnosti prežívajú najkrajšie a najzaujímavejšie obdobie života. Tak málo detí si uvedomuje, že má moc zmeniť životy svojich rodičov, že má moc liečiť ľudí svojím pohľadom, prítomnosťou, či jednoduchým úsmevom. Možno stačí ako vraví Milan Rúfus, sudička detstva- jednoduchá modlitbička. ,,Nauč nás, Tvoje včielky, nekonať ako veľkí..."
Kiežby sme všetci túžili byť jednoduchými, ako sú deti. Byť možno ako Peter Pan a jeho krajina, kde nikto z detí nikdy nedospeje a všetci nimi zostávajú naveky. Asi tušíte, ako sa končí príbeh o tomto chlapcovi. Odprevadí svojich kamarátov na Zem a nikto z nich ho nepresvedčí, aby s nimi zostal. Túži sa vrátiť do svojej Krajiny- Nekrajiny, pretože vie a vidí, akí sú ľudia na Zemi. Nechcú žiadne detstvo, farbičky, bábiky, žiadne dobrodružstvá, ba netúžia ani len snívať...radšej túžia po veľkom svete, pretože len tam všetko do seba zapadá a len v ňom sa môžu stať Veľkými.
