Stanislava Andraščíková
Moja záznamová technika
Chvíľku odbočte od hokeja, Sochi a možno negatívnych správ. Skúste špeciálnu záznamovú techniku, vďaka ktorej sa vám zaručene zlepší nálada. Ja ju dnes aplikujem na pondelkový koncert.
Aj keby som mala žiť sto rokov, a nevidela by som 7 divov sveta, a nezískala by som žiadne ocenenie, ale znamenala by som niečo pre svet jedného človeka, budem šťastná:) inak som len nádobou v rukách Boha, ktorému sa túžim podobať... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Chvíľku odbočte od hokeja, Sochi a možno negatívnych správ. Skúste špeciálnu záznamovú techniku, vďaka ktorej sa vám zaručene zlepší nálada. Ja ju dnes aplikujem na pondelkový koncert.
7.10. ma vyhodili z práce. Pre jednu chybu. Deň pred tým som na homílii počula o tom, ako sa niekedy lúčime s buchnutím dverí a vravíme o tom, že tomu človeku nikdy neodpustíme. A že mu nikdy nedáme šancu. Ale v tej kázni kňaz zdôraznil, že existuje niekto, kto nám dá šancí koľko len chceme, a nikdy s nimi neskončí. Možno som to potrebovala vedieť, práve 6.10., aby som zvládla ten môj vyhadzov.
Keď už sme všetci slobodní, a všetci máme právo voľby, právo vyjadriť svoj názor, svoj postoj, rozhodla som sa, že v tejto veci nebudem mlčať. Viem, že v poslednej dobe je článkov, ankiet a diskusií na túto tému nespočetné množstvo, a ja napríklad tiež nechcem mlčať. Myslím, že nikdy na tomto svete nebude jasný poriadok, a vždy tu budú ľudia, ktorí sú za a ktorí sú proti.
Nebojte sa, nejdem moralizovať, ani nikoho namotávať, aby žil lepšie. Len sa mi páči, ako dokážu žiť niektorí ľudia, a práve preto ich obdivujem a aj by som sa od nich možno chcela inšpirovať a aspoň trošku žiť inak.
Keď som včera, extrémne unavená kráčala domov, videla som jednu z našich susediek, malé divečatko. Hneď som jej pozdravila. Všimla som si, že nebeží za mnou tak, ako inokedy, aby mi porozprávala, či sa bicykluje alebo ju zase naštval jeden z jej bračekov. Plakala. Zastavila som sa pri nej a opýtala sa, čo sa jej stalo.
Dobrý sused lepší ako rodina. Bohužiaľ to nie je môj (náš) prípad. Žijeme v rodinnom dome na dedine. Máme psa, a to je ten najväčší problém našej susedky.
Dnes som žehlila. Pri tejto mojej obľúbenej činnosti si zvyknem zapnúť nejaké obľúbené DVD s filmom, alebo pozerať nejaký seriál v televízii. Dnes som sa rozhodla pozrieť si svoju Stužkovú z roku 2008. A ak by som mohla, zopakovala by som si ju.
...sa dnes zamestnať, nájsť si na niekoho čas, zvyknúť si na nových ľudí, byť poslední, stávať sa dnes skôr tým poníženým. A práve s týmito ťažkými vecami sa stretávam.
Milý Facebook! Pravdepodobne si už dostal veľa listov, ale ver mi, že tento bude trošku iný...taký ďakovný. Že konečne? Dobre, tak nesľubujem, že v ňom nebude aj kúsok irónie, ale to len tak. Aby sa nepovedalo.
,,Si dobrá, si šikovná, si veľmi dôležitá..." alebo ,,Uverím všetkým tým zlým veciam, ktoré dnes o mne povedia všetci tí blázni?" A tiež ,,Zjedz moje hovno...". Pár úryvkov zo skvelého filmu Tata Taylora s ešte lepšou hudbou Thomasa Newmana. Verím, že si dáte povedať nielen pre tieto vety, ale aj pre ďalšie skvelé atribúty, ktoré mnou v tomto filme pohli. The Help.
Občas zatvorím oči, a len tak si vybavím v mysli hlas ľudí, ktorí mi chýbajú. V poslednej dobe si rada zatváram oči a myslím na hlas, ktorý som počula na Zelený štvrtok, Veľký piatok a Veľkonočnú nedeľu. Hlas sv. otca Františka. A keď tie oči zatvorím, prenesiem sa do tých zázračných a požehnaných dní v Ríme. Aj keď som tam už bola viackrát, na Veľkú noc to bolo asi to najúžasnejšie, čo som v mojom duchovnom živote doteraz zažila.
Nedávno som mala možnosť byť na predstavení Námestíčko. Najviac ma na ňom zaujali práve herecké prevedenia, preto som neváhala, keď sa mi naskytla možnosť robiť rozhovor s ,,Talianskou Gnese, Jankou Jurišincovou. Herečka Divadla Jonáša Záborského v Prešove hrá v súčasnosti v piatich predstaveniach. Rodáčka z Krompach chcela byť pôvodne učiteľkou, a herectvo si ju našlo práve na pedagogickej škole, kde sa venovala rôznym umeleckým krúžkom. Po strednej škole ju prijali na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. V roku 2005 sa stala členkou súboru DJZ. Medzi jej najnovšie predstavenia patrí dielo režisérov, manželov Luteránovcov, Popoluška. ,,Nie je to klasický príbeh, preto som sa aj tešila, že to nebude klasická rozprávka, že nebudem robiť sladkú Popolušku, ktorá trpí. Iné je to napríklad aj v tom, že Popoluške nepomáhajú dva holuby, ale dva orechy." Ako však sama priznala, roly princezien ju nelákajú: ,,Len môj výzor disponuje k tomu, že takéto roly hrávam, ale radšej hrávam zaujímavejšie, kladnejšie, ťažšie postavy ako sladké prvoplánové."
...hoci jej cesty sú strmé a namáhavé.Vo februárovom čase k nám z obchodov a z reklám v televízii fičia samé návody ,,čo darovať svojej láske na sv. Valentína alebo ako prežiť najnezabudnuteľnejšieho Valentína..." Samozrejme, len a len vďaka nám. Kričiace plagáty, ktoré predávajú lásku, plyšových medvedíkov a čokoládové srdiečka. Spoločnosti, ktoré nevedia, čo láska je. Myslím si, že Džibrán to pochopil celkom dobre, a práve o tejto vete vám chcem porozprávať.
Pri tradičnom stretnutí redakčnej rady nášho farského časopisu som rozmýšľala, o čom by som tak mohla písať, keď je už ten november. Všetci sme sa zhodli, že najlepšie by bolo možno niečo na tému dušičiek. Veď to k novembru predsa neodmysliteľne patrí. Spomienka na blízkych, ktorí nás opustili, ale narodili sa pre večnosť. No neskôr som si uvedomila, že je to tiež čas kedy sa človek oveľa viac zamýšľa nad smrťou. Nad zmyslom svojho života a nad tým, či nežil márne. Preto som sa rozhodla, že budem písať o smrti.
Cestuješ autom ráno do práce, do školy. Mysľou sa ti prehŕňa tisíc myšlienok, možno všetko, čo musíš stihnúť po práci, či stihneš opísať domácu úlohu, alebo či sa ti podarí napísať písomku na celkom slušnú známku. V rádiu idú správy, zase v nich nepočuješ nič pozitívne. Nové autonehody, nezhody politikov, nové výskumy, ktoré dokazujú, že my ľudia sme totálne neschopní. A potom, ani ty akosi nehľadáš a nečakáš vo svojom živote nič pozitívne. Je tu však pár ľudí, ktorým môžeš niečo dať.
Je veľa ciest. Zahraničných, s výmoľami, horských, riečnych, či terénnych alebo hlavných. Ale aj krásnych, veľmi zlých, zvláštnych, či nezabudnuteľných a priam až zázračných. Jednou z najnezabudnuteľnejších ciest je pre mňa cesta do Levoče. Prečo?
Mali ste niekedy pocit, že nič a nikto nedokáže vyliečiť vaše srdce, spomienky, či rany, ktoré vám život nadelil? Každý deň, keď sa pozeráte späť, je pre vás ťažké zabudnúť? Všetko, čo ste prežili sa vám po rokoch vracia, a neviete sa s tým zmieriť? Ak si myslíte, že to, čo sa dočítate ďalej, bude rada, ako sa zbaviť bolestí alebo smutných či ťažkých chvíľ, tak nečítajte. Ak túžite upokojiť svoje srdce, pozývam vás na pár riadkov...
Trochu úvahy o kvapkách z neba- možno pre tebaa aj teba. Každý môže pochopiť svojimi očami to, čo je napísané tými mojimi...
Salónky zjedené, koledy dospievané, darčeky rozbalené. Atmosféra Vianoc vďaka ozdobeným stromčekom v mestách je preč, a človek sa opäť uberá za svojím ,,starým životom", do tých istých koľají, do tej istej práce, za tými istými ,,otravnými ľuďmi".
Obšas aj ja patrím k ľuďom, ktorí sa netešia na Vianoce, ale...Poznáte to. Také chvíle, ktoré nečakáte. Ľudia, ktorých nestretávate každý deň...a zrazu cítite, že predsa len Vianoce existujú. A nielen dva týždne.