Lebo milujem ten zvláštny pocit o šiestej ráno, to šteklenie v brušku, aká bude tohtoročná púť za Máriou. A nielen preto. Mám rada, keď Duchovný už po stýkrát zopakujú ako sa tešia na Brutovce. Je krásne, keď sa všetci na začiatku stretneme s jedným cieľom, zoznámime sa, a máme pocit, že sa odkiaľsi asi poznáme. Ale to len vďaka tomu, že nás vždy spája jeden cieľ. Putovanie do Levoče k našej mamke. To tohtoročné sme začali netradične v Hendrichovciach. Pre zmenu sme si tento rok na omši aj zaspievali, a hneď bola iná atmosféra, keď sme sa do omše zapájali aj my mladí. Prvé pohľady, kto má koľko batožiny, či bude dosť vody sme mali za sebou...a mohli sme ísť. Prvá zastávka bola tohto roku netradičná. Nebol to kemp Zlaté kopyto, ale Šindliarske potraviny Petruška. Teta nám prichystala hostinu v podobe najčervenších melónov, aké sme v toto začínajúce leto videli. Po krátkom občerstvení Stano navrhol menšie zoznámenie, prípadne zdôverenie sa s obetou púte. Tie boli rôzne- za školu, kolektív, prípravu do manželstva, či ako poďakovanie za 20 rokov kňazstva. Po vyslovení slov a menšej rekapitulácii mien, sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Najbližšie sme sa zastavili vo Vyšnom Slávkove, kde Otec Duchovný nesklamali tradíciu- posilni sa nanukom! A my sme radi toto pozvanie na nanuk prijali. Trošku sme sa posilnili a mohli sme ísť na ,,nekonečné Brutovce“. Naše pery cez ne šepkali jedny z najkrajších slov- Zdravas Mária... Sila, odvaha a láska- aj v tom nám je Mária príkladom. Nebála sa odovzdať sa Božiemu plánu a žiť na sto percent. Myslím, že každý kto išiel v tom upršanom počasí do Levoče sa nebál, pretože ho niesla sama láska. A čo môže byť krajším vyjadrením slova Láska ako Mama. Cesta pokračuje ďalej, a sily cez dlhé kopce nekonečných Brutoviec akosi ubudli, a tak sme využili všetky služby našej ,,kapličky“. Čo myslíme tou kapličkou, ak sa nenahneváte, si necháme pre seba. Polovicu cesty sme v Brutovciach mali za sebou. Čakala nás krajšia časť cesty, ale nevedeli sme, že bude tak ťažká. Počasie bolo dosť nevyspytateľné, a akosi sa vietor veľmi rozohnil a rozčertil. Ale tipujem, že to len od radosti. Aj keď to nebolo dva krát príjemné, aká by bola naša cesta, naša obeta, keby sme nedokázali vydržať polovicu cesty s prudkým vetrom. Vydržali sme, a to aj vďaka našej mamke. Bolo deväť hodín, presne deväť, keď sme uzreli našu mamku. Bola taká láskavá, že nám pred baziliku poslala rehoľnú sestričku, aby nás mohla v kostole utíšiť pred tým silným vetrom. ,,5 minút, viac nie,“ povedala sestrička. Nám to stačilo, aby sme sa mohli skloniť a poďakovať našej mamke piesňou, či pošepky v modlitbe. A potom nás čakali vytúžené rybie filé, stavanie stanov, a sladký spánok. Opäť sme vďaka spoločenstvu, Bohu a Márii mohli zažiť Božie stretnutia- v prírode, modlitbe, v priateľstve. A preto bola táto cesta nezabudnuteľnou.
P.S. Ak chcete vedieť, čo myslíme tou ,,kapličkou“, poďte s nami o rok, a zaručene neoľutujete.
