Poznáte to. Také chvíle, ktoré nečakáte. Ľudia, ktorých nestretávate každý deň...a zrazu cítite, že predsa len Vianoce existujú. A nielen dva týždne. Medzi tých prvých ľudí, ktorých som stretla patrili ocko s dcérou, ktorí práve vyšli od môjho alergológa. Mala som zlú náladu, ale pohľad na nich dvoch mi vyčaril úsmev na perách a tak trochu som si spomenula na svoje detstvo. Ako ma ocko podobne vyobliekal v zimných mesiacoch do vetrovky, rukavičiek a čiapky. Ale to dievčatko(na rozdiel odo mňa), bolo postihnuté. Čo mi však z ich rozhovoru najviac zarezonovalo v ušiach boli slová tej malej. Dookola opakovala- Ocko, ľúbim ťa!A čo mi tým povedala? Že večer, keď prídem domov, poviem to aj ja svojmu ockovi. A predvianočne pospomíname ako sme kedysi stavali na dvore snehuliakov a sánkovali sa až tak, že si mamka zodrala nejedny čižmy.
Potom prišiel nezabudnuteľný človek, ktorý mi spravil týždeň pred Vianocami Vianoce. Bol to štvrtok a zdržala som sa na vianočnej skúške piesní. Navyše bola vtedy strašná zima, a na ostatných som čakala vyše polhodinu. Po hodinke skúšky som prišla domov zmrznutá a mrzutá z toho, ako si všetci dávajú načas, a že mi nikto nedal vedieť, že skúška sa presunula o pol hodinu neskôr. Vtedy som netušila čo za človeka ma čaká v mojej izbe. Mamka zavelila- prezliecť sa a potom sa zohrejem pri teplom čajíku. Cestou po schodoch do izby som však začula známe melódie speváčky Enyii. Cez pootvorené dvere som zbadala sviečky v tvare srdca. Vošla som dnu a keď som sa obzrela, tak som ho zazrela. Človeka, ktorého som už veľmi potrebovala objať. Láskyplne mi pripravil prekvapenie, o ktorom som nič netušila. Dal mi tak veľa- svoj čas a svoje srdce. To, čo v predvianočnom zhone tak človeku chýba.Človek nemusí ísť za romantikou a láskou do kina, má ju sám pred očami. Musí len roztvoriť svoje srdce, dívať sa očami duše a obetovať svoj čas pre tých, ktorých ľúbi.
To ešte nebolo všetko. Počas Vianoc som mala tú možnosť zažiť zaujímavú duchovnú obnovu. Mnohí si pri tomto slove vybavia horlivcov, ktorí nič nerobia, len sa modlia. No, závisí to aj od kňaza. Tá naša obnova bola nezabudnuteľná aj vďaka nemu. Jeho najčastejšie používané slovo bolo:,,Ci rajbe?" Ešte nikdy som nezažila stretnutie tak nabité šarištinou, smiešnymi príhodami a hrami. Zaujímavé bolo tiež to, že súčasťou nášho obnovovania bol výlet do Popradu. Cieľ? Okúpať sa vidieť hokej. Veď obnova je predsa oddych. Kúpali sme sa síce len pol hodinku, ale stálo to za to, keďže nám v kúpalisku okolo povievali husté snehové vločky. Po vyšantení však na nás čakal plný rad tlačiaich sa ľudí pred Popradskou arénou. Neskrývam sklamanie. Dosť ma tá tlačenica odradila. Niektorí sme sa dostali dnu, a mali zážitok. No traja z našej skupinky sa nám v tom zhone kdesi stratili. Opýtali sa kompetentných, kde si majú sadnúť. No oni namiesto toho, aby im pomohli, ich vyhodili. Ale nakoniec aj oni strávili príjemný večer, a v podstate sa im na hokej ani veľmi nechcelo. My ostatní sme museli počúvať každú sekundu nadávky, ale aspoň sme zažili kývnutie Peťa Bartoša a Jula Hudáčka.
Po obnovovaní som sa chystala na silvestrovskú chatačku s najlepšími priateľmi, akých som doteraz stretla. Aj keď naša chata nemala vodu, kúpeľňu, ani WC a dokonca žiaden signál...mala to najpodstatnejšie- dobrú náladu. Pred Silvestrom sme túrovali a na Silvestra sme sa sánkovali...zažili nočné cesty do latríny, požičiavali si nabíjačky na T-mobile. Dokonca sme zažili aj žiadosť o ruku. Dostali sme krásne klobáskové prstene a spontánne objatia. Občas sme rozmýšľali o tom, aké by to bolo, keby meno Dávid bolo 31. decembra a všetci ľudia by sa bavili o tom, čo budú robiť na Dávida. V podstate sme kreslili posledné dni roka 2010 a užívali si život plnými dúškami.
Je veľa udalostí a chvíľ, ktoré sa dotknú človeka natoľko, že sa o ne musí podeliť s druhými. Ako ja. Už je neskoro, ale už teraz sa teším na ďalšie udalosti, ktoré vo mne spôsobia Vianoce.
