,, A Ty, starká, Ty sa máš s kým naobedovať?" Starká sa pri tejto druhej vnúčikovej otázke rozosmiala. ,,Vari si myslíš, že nie? Tadeáš, to, že dedko už sladko spí a lebedí si v nebi neznamená, že nie je so mnou. Stačí, ak sa pozriem na jeho fotografiu, na naše spoločné fotografie, v myšlienkach sa presuniem do čias úzkeho drieku, sviežej pleti bez vrások a obdivných pohľadov pánov, špeciálne toho najlepšieho, Tvojho dedka, tak mi hneď vyskočí úsmev na perách. Mám sa s kým naobedovať, veď prídeš Ty aj s mamkou a ockom, čo je len znakom toho, že stále tu je niekto, pre koho sa oplatí žiť prítomnosťou a nie minulosťou."
,,Starká, zaujímavé. Ale veď, Ty sa síce s nami naješ, keď k Tebe prídeme v kostolný deň na obed, no keď tam nie sme? Si sama a tiež Ťa tam už dedko nečaká. A dokonca ani taká špinavá nie si. A síce, trošku smrdíš, starká, tá Tvoja skriňa a šaty v nej, ale aj tak si stále pekná a všetko na sebe máš tak pekne upravené, nie ako ten ujo vzadu v autobuse. Prečo?"
,,Tadeáško môj, zrejme preto, že ujovi vzdau už asi nemá kto klásť takéto otázky." ,,Čo, starká?" malý filozof bol zmatený. ,,Ále, Ty raz vyrastieš a pochopíš. Nateraz Ti bude musieť stačiť táto odpoveď: Deduško ma stále čaká. Vždy a všade. Nie je tu síce, neporozprávame sa s ním už, ale to neznamená, že ho nemáme tu a tu," starká prešla Tadeášovi prstom po hrudi a hlavičke ukazujúc na dve najdôležitejšie pohony nášho života - srdce a um.
,,Čože? Dedko sa vo mne schoval?" pýtal sa vnúčik prekvapene pestrašený. ,,V istom zmysle, áno." odpovedala starká. ,,Aj v Tebe je?" nedal sa Tadeáš. ,,Áno, je aj vo mne a navždy bude. Nebol dokonalý, ale dokonale sa ku mne hodil. Odišiel, ale jeho dokonalosť, moje druhé ja, tu zostalo. Ten ujo vzadu, na ktorého sa pýtaš, asi len dokonalo hodiaceho sa človeka k nemu ešte nestretol. Aj preto možno tak nedokonalo páchne a vyzerá."
,,A starká?" potmehútsky sa Tadeáš usmial.
,,Áno?"
,,Kúpiš mi zmrzlinu?"
