Dnes ráno považujem aj samú seba za skratovú, vzhľadom na fakty akými sú: marodka, antibiotiká, únava, lenivosť a mnoho ďalších pohodlno-malátnych predmetov sprevádzajúcich nás počas choroby. Namiesto zvyčajného budíčka o desiatej, jedenástej, je ten dnešný pomerne skorý. Pol piatej ráno, otvorené oči a spustený nekonečný tok myšlienok. Darmo som počítala preskakujúce ovečky k bačovi s prerastanou slaninou v ruke. Je to nezastaviteľný tok, viď prenášam ho sem.
Našťastie, skrat vyššie opísaný je z tých pozitívnych. Hnal ma do činnosti, aj napriek lenivosti. S dobrým pocitom, že som nikomu neublížila. Čo však s prípadmi, ktoré vedú ľudí k šialenosti?! Šikana na školách, ktorá u dotyčnej osoby vyústi do samovraždy, chorobomyseľné zabitia blízkych osôb, často opäť nasleduje samovražda, a do tretice samovražední atentátnici. Bomby, unesení ľudia, lietadlá plné ľudí. Sme naozaj ešte ľudia? Ako povedal Viktor Frankl – „Ľudské správanie nie je určené podmienkami, v ktorých človek žije, ale rozhodnutiami, ktoré vykoná.“
Čím alebo kým sú podmienené naše rozhodnutia? Tým, čím sme dennodenne obklopení. Médiami. Ako študentka masmediálnych štúdií beriem média z rôznych hľadísk. Už dávno je známe, že Slovensko je štát plný peňazí, no hlavne ak ide o niečo, dôležité pre niekoho. Rovnako je to aj s informáciami šíriacimi sa médiami.
A čo, že niektoré komerčné televízie vysielajú večer obsahy nevhodné pre deti, keď ich nasledujúci deň reprízujú v čase príchodov žiakov zo školy? Áno, stále hovoríme o tom istom nevhodnom obsahu. Nejde len o nemravné „láskyplné filmy“, ale hlavne o filmy propagujúce násilie.
Ako iste viete, deti sa učia napodobňovaním. Čo vyrastie z decka hrajúce sa na transformera, superakčného zabijaka, slečny experimentujúcej so stiahnutými nohavičkami v ranom veku, etc.?!
V dnešnej modernej pokročilej dobe je jasné, že človek deň bez technológie neprežije. Malé sito, ktoré je potrebné na selekciu vhodných prípadov pre zrak milióny divákov, je, podľa mňa, na mieste. Ak sa šíria informácie, tak potom synkreticky. Prečo dva dni počúvame o tragédii v Bostone, ale o tom, že bomba vybuchla aj v Iraku, Sýrii, kde je to na dennom poriadku, alebo v Somálsku, to už asi potrebné šíriť nie je?Pýtam sa prečo? Obyvatelia iných krajín než Ameriky nie sú ľudia? Oni si pozornosť a pomoc nezaslúžia?
(Prípadných blízkych zranených osôb sa nechcem dotknúť.)
Tu už sa začínam stretávať s pocitom rozčúlenia. Nechcem si ho navodiť o šiestej ráno, preto vás len chcem poprosiť, selektujte, čo prijímate. Skúste byť aktívnejším percipientom. Skúste sa nad danými informáciami občas zamyslieť. (Možno aj niekedy prepnúť stanicu s obľúbeným, publicistickým, ba až bulvárnym spravodajstvom.) Aby sme mali ešte nejaký svet.
Svet, ktorí tvoria ľudia a nie bezočivé, egoistické, peniazmi večne lačné hyeny.
Prajem Vám krásny a pokojný deň!






