Kúsok strachu, ktorý v každom z nás sa točí.
Strach bežný, náš každodenný.
Nie je hrozbou, len akousi výstrahou,
keď niekedy treba spomaliť a nechať si konanie prejsť hlavou,
priame, rýchle, kruté odpovede radšej vravieť s rozvahou.
Možno to len z teba vyletelo, možno si to tak nemyslel,
No možno druhého to zabolelo, možno si každý svoje domyslel.
A odvtedy navždy ticho nastalo.
Všetci to vieme.
V každom z nás to drieme.
Strach. Obava, čo ak...
Jedného dňa sa prebudíš
A už ju tam neuvidíš, už ho tam neuvidíš.
Už ju neobjímeš, už ho nepobozkáš,
Už jej nezaželáš dobré ráno, už mu nedáš pusu na dobrú noc.
Už si nezavoláte, už si nič spoločne nezazdieľate.
Jedného dňa môže prísť, že už nepríde.
Jedného príde tak, že odíde.
Odíde z mesta, odíde zo vzťahu, odíde z domu,
Ba najhoršie, odíde zo života, odíde zo zeme.
Navždy.
A už nikdy nepríde možnosť
poďakovania, pohladenia, spoločného smiechu.
Už nikdy.
Nedopusť sa už toho hriechu.
Už nikdy.
Neber nikoho ako samozrejmosť.
Už nikdy môže prísť naozaj hocikedy...
