„Jana, ja to jednoducho nechápem.“ Podala si mi pohár vína a zvesila hlavu medzi ramená. „Dokážem si nalakovať nechty a spraviť make-up skôr, než skončí reklama v telke! Viem variť, žehlím, správať sa viem, som niekto...“ Keď som zbadala oheň v tvojich očiach a dych ti prestal voňať po žuvačke z mojej kabelky, začalo mi byť jasné, že sa ťa dnes nezbavím.
Navôkol znie ohlušujúca hudba. V jej hlave. A srdce je tiež len sval a tak sa aj správa. Raz bije silnejšie, inokedy tlkot povolí, aby sa dokázala vo vetre zhlboka nadýchnuť. Žalúdok má prázdny, ale cíti sa skôr pokojná než hladná. Pred očami má obrázky. Veľa obrázkov.
„Ty by si nechcel dieťa? Čo keby sme spravili dohodu? Vieš, pokiaľ si do dvoch rokov nikoho nenájdeš, a ja tiež nie, mohli by sme ho mať spolu. Veď sa dobre poznáme. Myslím, že by bolo pekné. Po tebe a po mne.“ Ostal síce zaskočený, ale nie nepovedal.
