V pondelok mám šialený rozvrh a behačky z jednej fakulty na druhú. Tak som odišla z jednej hodiny o 15 minút skôr, aby som stihla staroslovienčinu, na ktorej sme mali čítať "na zápočet", aby som aspoň raz prišla načas.
Ako som tak išla, podišla ku mne jedna pani a spýtala sa ma, či nemám čislo na mamku kamošky Ivky, lebo sa jej pokazilo auto. Poznala som ju z videnia z kostola a aj ona mňa. Na zadnom sedadle male dve malé detičky. Nuž, volala som Ivke, ale mala vypnutý mobil, tak som volala aj Šimonovi, či pri ňom nie je Ivka.. Ale nedvíhal..
No skrátka.. a ja som sa veľmi ponáhľala.. Veď zápočet.. A nemala som jej ako pomôcť. Pani nemala mobil, nechala ho doma v nabíjačke a nemala ako zavolať pomoc.
Tak mi hlavou preblesklo, že jej nechám môj a ona mi ho nesôr, vráti.
Dala som jej ho so slovami, že nech si nechá môj telefón, že veci sú nám nanič ak sa nedokážeme podeliť, nech zavolá niekomu koho číslo vie a hádam jej ten človek pomôže. Nuž, čudovala sa. A aj ja :P.
Keď som od nej odchádzala preblesklo mi hlavou, či som normálna.
Nechať niečo tak osobné ako telefón cudziemu človeku. Ale ona ho v tej chvíli potrebovala viac ako ja.
Pred týždňom bolo na detskej omši, či sa dokážeme vzdať vecí, ktoré nám patria. Mp3-ky, mobilu, počítača.. Hmm.. prvá som sa hlásila..- viac- menej zo srandy.
Teraz som si overila v praxi, že to dokážem, aj keď nebolo ľahké byť bez mobilu :D.
Telefón mám už späť, hneď večer mi ho kamoška doniesla. No dokázala som sa podeliť. Mám zo seba radosť. Aj keď neviem, či by som čosi také spravila znova.
