Absolvovala som nepríjemné vyberanie mandlí, takže viem o čom hovorím. Som urozprávaný človek. Rozprávam veľa, niekedy odveci, niekedy samé vtipy, niekedy poučujem a snažím sa vyzerať múdro (čo sa mi asi veľmi nedarí).
Ale už týždeň to ide ťažko- to rozprávanie myslím. Zakaždým, keď chcem niečo povedať, tak si dvakrát premyslím, či to naozaj poviem, lebo- čo slovo, to nepríjemná bodavá bolesť :).
Už týždeň menej skáčem ľuďom do reči a zisťujem, že keď ich nechám dopovedať, ich myšlienky majú zmysel.
Menej opravujem iných, aj keď mi to stále reže uši ak niekto povie dva kocky cukru, ale nezáleží na tom ako to povedal, ale čo povedal (no, ľudkovia, opravovať Vás budem v niektorých veciach ďalej ).
Hovorím menej nezmyslov a zistila som, že keď som ticho ja, majú príležitosť hovoriť iní.
Viac sa usmievam- lebo úsmev ma nebolí :) a prikyvujem, lebo to ma tiež nebolí.
A viete čo? Každý (najmä niektorí naši politici) by mal zažiť nejakú situáciu, keď ho hovorenie bolí, aby vážil svoje slová a uvedomil si ich hodnotu.
P.S. To neznamená, že sa neteším, keď ma rozprávanie nebude bolieť! Ale vtedy už skúsim menej skákať do reči. Teraz aj tak nemám komu, lebo som zavretá celý týždeň sama doma :).
