Skúste si predstaviť, že by ste mali stráviť 2 dni na opustenom ostrove sami so sebou, bez magnetofónu, mobilu, CD- prehrávača a ani neviem čoho všetkého ešte. Zvládli by ste to??
Keď sa tak nad tým zamyslím, ja asi nie. Niežeby som bola nejako extra závislá od týchto vecí, ale asi by som nezvládla to ticho. Ten pocit, keď človek vie, že je sám a na um mu prichádzajú myšlienky, ktoré by mu inak ani nenapadli a snáď o takých veciach ani nechce rozmýšľať... Veď v našej dobe nemám čas sa nejakými takými myšlienkami zaoberať, pretože vždy mám nejakú prácu, vždy musím spraviť to, či ono a potom, večer, keď sa modlím, som taká unavená, že rozmýšľať už jednoducho nevládzem.
Každý z nás, ľudí (veď preto sme ľuďmi), občas pociťuje samotu. Z času na čas prežívame veľmi bolestnú priepasť v našom vnútri, ktorá sa nám stáva neznesiteľným väzením. Všetci sme sa niekedy cítili odcudzení od ostatných, oddelení od skupiny, sami a opustení... Vtedy sme ušli od ostatných a snažili sa nájsť príčinu tejto bolesti a aj východisko, riešenie, aby sme sa zase cítili dobre. V tichu. Zatvorili sme sa do izby, alebo si sadli na nejakú lúku, či sme sa išli niekam prejsť.. Väčšinou, teda aspoň mne, nám napadlo nejaké východisko. Alebo existuje aj iné riešenie, ísť za človekom, ktorému maximálne dôverujeme a snažili sme sa náš problém riešiť. Ale sú situácie, keď jednoducho nechcete iných ani vidieť. A vtedy príde na rad to ticho.
Myslím, že práve preto, že už nedokážeme utíšiť svoje vnútro, nieto ešte vonkajšok, sa dostávame do kríz a depresií. Tým vôbec nechcem povedať, že neexistujú vážne problémy, ale jednoducho sa mi zdá, že všetci by sme boli vyrovnanejší, pokojnejší, šťastnejší a lepší, keby sme sa dokázali stíšiť a počúvať svoj hlas... Ak chcete počuť, čo Vám hovorí Váš priateľ, tak ste ticho a počúvate ho. Ste ochotní vypnúť telefón a povedať všetkým, nech Vám dajú pokoj, lebo ste s niekým, na kom Vám záleží.
Jeden človek kedysi vyrozprával tento príbeh: „ Keď som bol malý, mali sme dedinskú kapelu. V nej bol jeden veľký bubon, ktorý robil bum! Bum! Bum! A jeden malý bubon, ktorý robil Bim! Bim! Bim! A ja som nikdy nemohol pochopiť, prečo sa oba nazývajú bubon: veď jeden vydával veľký hluk, druhý zasa malý. Aký bol rozdiel?? Rozdiel bol jednoducho v tom, že jeden mal väčšie prázdno, a druhý menšie... znamená to, že ten, kto robí väčší hluk, má v sebe väčšie prázdno. “
Týmto príbehom som nechcela nikoho uraziť, ale ak sa nad tým poriadne zamyslíme, zistíme, že vo väčšine prípadov to naozaj tak je. Ak by som bola vyrovnaná, spokojná a šťastná, nepotrebujem okolo seba robiť nejaký rozruch a pútať pozornosť. Načo??? Veď mám všetko, čo potrebujem...
Nuž, aký má význam ticho v živote človeka 21. storočia??? Aj keď už pomaly vymizlo, tak by sme sa mali snažiť znova ho nájsť. Kto stratí význam ticha, nevyhnutne stráca aj význam krásy, schopnosť užasnúť a otvoriť sa nádhere. Človek stráca šancu nájsť SEBA.
Federico Fellini, na konci filmu Hlas mesiaca, vkladá do úst hlavnej postavy tieto slová:
„ A ja stále verím, že ak by bolo ticho, ak by sme všetci aspoň na chvíľu stíchli, mohli by sme niečo pochopiť.“
