Ja osobne som sa na ňu veľmi tešila, snáď už od začiatku štúdia.
Deň prvý a druhý- náčuvový. Všetko prebehlo dobre, mala som len mierny strach z deviatakov. Píšem mierny, lebo v tomto období svojej praxe som si myslela, že ja predsa všetko zvládnem, nič sa nemôže stať, všetci žiaci ma budú milovať. So spolužiačkou sme si rozdelili výstupové hodiny, t.j. také, na ktorých budeme učiť. Mne sa "ušli" aj také triedy, ktoré boli označované za najhoršie, čo som si v žiadnom prípade nepripúšťala. Veď ja všetko zvládnem.
Tretí deň- prvý deň reálnej praxe. Na šiestakov som sa tešila, naozaj. Ale nebola som vôbec pripravená na to, čo ma čakalo na hodine. Žiaci ako besní, skákali, hrýzli sa, podaktorí sa pokúšali ubiť iných na smrť, odvrávanie bola len kvapka v mori. K väčšine mojich úžasných aktivít sme sa ani nedostali, lebo som po celý čas robila len: "Psssssssssssssssst!! Ticho! Buďte ticho! NErozprávaj! Nehryz spolužiaka! Neškrť ho! Nehrajte pogy! Nebi ho knihou!" Pravdupovediac som už len čakala, kým zazvoní. Boli to dlhé dlhé minúty a z triedy som vyšla demotivovaná.
Štvrtý deň- po hodine so šiestakmi mi začalo byť všetko jedno. Hodina s ôsmakmi s témou Drogy, sex a alkohol však dopadla dobre. Dokonca až veľmi dobre, žiaci robili to čo mali, bez zbytočných bitiek a kriku.
Piaty deň bol dňom slovenčinárskym. Vošla som do triedy a bolo tam ticho. Hodiny sa im páčili, robili to, čo mali. Ale ja som zistila, že neviem to, čo mám vedieť. Niežeby som bola nepripravená, len to, čo som sa naučila v škole, som nevedela celkom jednoducho podať. V hlave mi namiesto slova predpona naskakovalo slovo prefix a iné odborné slová : morfematický šev, koreňová morféma. No keby som toto povedala deťom, pozerali by na mňa ako na blázna.
Ostatné dni nemali nejaké väčšie výkyvy. Zistila som, že niektoré decká potrebujú mať pocit nadradenosti. Keď som vošla k deviatakom, rovno mi povedali, že ma zničia. Nezničili, po šiestakoch v prvý deň nemali šancu :). Aj ich hodina zaujímala, pýtali sa, dokonca chceli, aby som sa ešte vrátila. Ale zarazilo ma aj zmýšľanie prvákov. Rozprávali sme si rozprávku o Šípkovej Ruženke, začala som s tým, že kráľ a kráľovná dlho nemohli mať deti a jeden chlapček sa prihlásil a povedal: "A potom boli na umelom oplodnení a bábätko sa im narodilo, však?" Nuž, aj takéto momenty nastali.
Teda, prax ma prekvapila. Chcem, teda niekedy v budúcnosti, učiť zaujímavo, zážitkovo. Nie vždy sa to dá, ale väčšinou áno. Zistila som však, že len málo učiteľov má v škole, medzi žiakmi, či študentmi, autoritu. Zistila som, že zaujať nie je také ľahké, ako sa mi zdalo. Zistila som, že mnoho žiakov má poruchy správanie, sú hyperaktívni, nevládzu udržať pozornosť ani 5 minút, mnohí nevedia čítať (myslím takých, ktorým nebola diagnostikovaná žiadna porucha čítania, či učenia). Ale zistila som tiež, že to stojí za to. Že učiteľstvo je ťažké, ale potrebné. Že je to úžasný pocit, keď viem, že som niekoho niečo naučila. Že je úžasný pocit, keď vám povedia: "A prídete ešte?"
Nie, mňa sa deti nebáli. Zo začiatku som sa bála ja ich :), ale potom som prišla na to, že stačí málo. Stačí, aby vedelli, že ja mám na starosť hodinu. A aby sa nenudili. Áno, aj po praxi chcem učiť.. :) Aj napriek tomu, že je učiteľstvo rizikové povolanie.
