A bolo toho dosť. Práve teraz má kamoška vážny problém. A ja som jej napísala, že treba dôverovať Bohu a On sa o to postará... NEchcem, si ani predstaviť, čo by som si pomyslela, ako by som reagovala ja, keby mi niekto niečo také napísal!
Ale... donútilo ma to zamyslieť sa nad niektorými vecami.. Veď... Ak je pre mňa také ťažké to pochopiť, aké to musí byť pre ňu??
Avšak aj tak sa tomu snažím veriť a dôverovať Mu. Sem- tam musíme poriadne "padnúť na kolená", aby sme sa mohli na Boha pozrieť a vidieť, že On nás miluje a má čosi pre nás pripravené..
Ani si neviem dobre predstaviť, že by bolo všetko tak, ako chcem ja.
Iste by to bolo celkom zábavné, ale nie dobré pre mňa.
Asi by som si nevážila to, čo mám.. že okolo mňa sú super ľudia, ktorých rameno je tu pre mňa (a moje pre nich), že každé ráno vychádza slniečko a že s adeti vedia tak krásne smiať..:)
Takže... keď sme na kolenách.. Boh sa o nás postarááá:)
