Chýba mi to. Naozaj. Uvedomujem si, že som už dospelá a neviem sa tešiť z maličkostí.
Keď svieti slnko, frflem, že je horúco, keď prší, tak sa sťažujem, že je mokro a keď sneží, je zase zima..
Nikdy nie som spokojná, s tým, čo momentálne mám. Iste, niekedy nespokojnosť ducha provokuje k veľkým činom a úžasnej aktivite. Niekedy.
Ale takáto ufrfľanosť, nespokojnosť... je nanič.. a neviem ako z nej von.
Ale v stredu ma dostala Lívia. Je dieťa, nevinné, stále v pohybe, ukecané, milujúce.. Stáli sme pred kostolom po detskej sv. omši a v meste na chvíľu rozsvietili vianočnú výzdobu. To ste mali vidieť!! Hneď sa začala tešiť a kričať.. Tešila sa z obyčajných vianočných svetielok, ktoré som si ja, pravdupovediac, ani nevšimla. Bolo to úžasné.. tá radosť a nadšenie, že o chvíľu sú Vianoce.
Nevinnosť detí nám, "veľkým", ukazuje niečo úžasné. Ukazuje nám, ako byť "duševne " detskými. Nemyslím tým nedospelými, ale istým spôsobom malými. šťastnými, veselými, milujúcimi, ochotnými...
Skrátka, byť na chvíľku dieťaťom.. Tešiť a radovať sa. Mať otvorené srdce i oči.
Povedať "mám ťa rád", objať, smiať sa..
Myslím, že sa od detí máme čo učiť.. Aspoň čo sa nevinnosti týka. Nemyslíte???
