Tak som si začal trošku uvedomovať, ako ťažko sa žije ľuďom,ktorým sluch neslúži vôbec, alebo len veľmi obmedzene a nedostatočne. Nepočuťpadať dážď, hudbu, hlas priateľa, tón slov „mám ťa rád“, to je čosi, čo by mi v mojomživote veľmi chýbalo (isto preto, že som to už počul, a páči sa mi to). A samozrejme,aj z mnohých iných, praktických hľadísk je sluch úžasná vec, bez ktorej bynám bolo ťažko... Sranda, ako sa vlnenie, šírené priestorom premieňa na zvuk. Čiže,vlastne ani nepočúvame ušami, ale mozgom :)
Ďalšia vec, na ktorú som si spomenul, že rada môjhopriateľa, aby som nepočúval nahlas rádio a hudbu... ale, keď ono sa ťažkonepočúva potichu, čosi krásne chce človek počúvať stále, a nahlas, aby hoto doslova naplnilo. Ale je možné, že si začnem dávať väčší pozor, predsa len,zatiaľ mi sluch slúži, a treba sa postarať, aby to bolo tak i naďalej.Aby som i naďalej počúval len krásne zvuky a všetko, čo za nimistojí.
A posledná asociácia, čo mi pri príležitostizaľahnutého ucha napadla. Počul som „na 50%“, teda som bol nahluchlý. Fyzicky. Akočasto je však človek nahluchlý na hlas prosiaci o pomoc, na pozdrav suseda,na hlas vlastného svedomia alebo snov a životných ideálov. Ako často saobklopujeme hlukom, často príjemným (áno, teraz sa dostávam do rozporu sosvojím občas hlasným počúvaním hudby), no brániacim nás počuť to, čo jeskutočne dôležité, to, vďaka čomu sme ľuďmi a nie len inteligentnýmizvieratami – pretože len počutie hlasu lásky je dôležité; a tento hlashovorí celkom potichu, no jasne a zreteľne. Treba len počúvať . Naplno, nielen na jedno ucho, ale na obe.
Kiež by sme všetci pohli raz počuť a počúvať práve to,čo je dôležité a po čom túžime. Kiež by sme neboli nahluchlý, kiež by smeuž nikdy nemali zaľahnuté v ušiach. A ak sa aj stane, vyčistime siich. Ja už počujem dobre... už len musím počúvať, nie len počuť.
