Predstavacestovať do Rumunska len kvôli jednému vystúpeniu niečo okolo 6 hodín tam a potomspäť nebola nejako extra lákavá. Najmä cez víkend, keď reálne sme sa vrátili dnesniečo pred šiestou ráno a potom škola, resp. práca (prípadne oboje) – a toplánovaný príchod bol okolo druhej v noci, najneskôr. Ale zas, už smezvyknutí, že program sa väčšinou mení s behom dňa.
Napriek všetkémusme sa však tešili na ľudí, na publikum. Mnohí sme už mali skúsenosť zo srbskejVojvodiny a tamojších Slovákov, ako nás tam prijali. A v Nadlakuto bolo rovnaké. Všade v zahraničí, kde prídeme medzi svojich, sastretneme s veľkou ochotou a pohostinstvom, milými a priateľskýmiľuďmi. A najmä s veľkou vďačnosťou. Za to, že medzi nich prídeme a podelímesa s tým, čo nás spája. Keď som po vystúpení vydýchaval pred kultúrnym centrom,nebolo starkej a starého, ktorí by sa nepristavili a aspoň nepoďakovalia nezapriali šťastnú cestu a všetko dobré, s malým želaním, nechsa ešte niekedy vrátime. Bol tam aj jeden manželský pár zo Zvolena, ktorý boltam niekde na návšteve i známych, ktorí ich pozvali na galaprogram. S týmisme sa zhodli, že u nás doma, na Slovensku, sa s takýmito ľuďmi a prístupomdá stretnúť už len sporadicky. Čo je škoda, lebo to vyzerá, akoby sme sinevážili svoje korene, akoby boli cenné len pre tých, ktorí sú mimo domoviny. Nosme vďační i za to.
Viem jedno. Nech idemkamkoľvek, idem tam s vedomím, že dobrý človek ešte žije. Bez ohľadu nato, ako je to ďaleko. Žiaľ, nie je ho tak veľa, a nie je tak viditeľný,ako ten druhý človek... No vďaka za to, že je.
