Z krátkych šotov, ktoré otravujú človeka každú reklamnúprestávku, má človek z roku 2007 len jeden pocit – nič dobré sa nestalo,všade samé nešťastie. Výbuch, havária, smrť... Vo svojej podstate normálne (ikeď smutné, a pre zainteresovaných veľmi bolestivé) súčasti života. Na tomnie je nič zlé, čo by ma iritovalo.
Irituje ma však to, že na ľudskom nešťastí sa zarába, celkompekne, nechutne a bez škrupúľ. Ťahať trpiacich (nejakou stratou, v tomtoprípade veľmi často, až príliš často stratou blízkeho človeka) do telky, a tamsa vŕtať v ranách, ktoré sa len nedávno ako-tak zahojili, že užneznesiteľne nebolia. Každý vie, že keď je človeku ťažko, veľmi mu pomôže, keďsa s niekým podelí, vyrozpráva sa. Ale pre kamerou, pred tisícami ľudí? A strieľaťotázky, ktorými sa vŕta v ranách? To sa mi zdá neľudské (viacej k tomuto písať nebudem, môj názor vystihuje už použitý link v perexe).
No masy to chcú vidieť, chcú sa baviť... (je to hrozné, noľudí zaujíma viacej nešťastie druhých ako ich šťastie – šťastie ľudia závidia)Možno nie smiať sa, ale baviť sa. Možno si poplačú, poľutujú. Ale stále je to,podľa mňa, zneužitie nešťastia a bolesti druhých. Osobne neviem, čo je natakýchto formátoch lákavé, nepozerám ich. Takže neviem, čím to je.
Chcem však ešte spomenúť jeden reklamovaný príspevok z 2007– autobus smrti (ešte by ma zaujímalo, kto vymyslel tento názov, lebo podľa mňaje prehnaný a vôbec, nevhodný). Ako každý zrejme už vie, ide o haváriuautobusu s členmi folklórneho súboru Hriňovčan. Už som v jednom príspevkupísal o jednej akcií, ktorá bola venovaná na pamiatku zomrelým členom z tejtoskupiny. Mal som tú česť jedného podujatia v Lučenci a okolí sa zúčastniťaj aktívne, na ktorom som zistil to hlavné - že Hriňovčan žije, že tancuje, a žeje z najhoršieho von. A to je to, čo ma teší. To je to, čo trebaosláviť, zviditeľniť – nepoddajnosť ľudského ducha. Ducha, ktorého možno ohnúť,no nie zlomiť (ak to sám nechce).
Nebudem zvyšovať Markíze sledovanosť. Radšej si v tichostispomeniem na tých, ktorí tu už nie sú, a mohli ešte byť. A budem satešiť z toho, že napriek veľkej bolesti, život ide ďalej, a prináša sosebou aj radosti. Ako tancujúci Hriňovčan.
