Dalo by sanapísať aj málo, a výstižne. Jedno slovíčko: ĎAKUJEM.
Ale ešte k tomučosi prihodím, keď sa ti už chcelo pozrieť sa ďalej ako len na perex. Viem, žetento maličký príspevok bude čítať viac ľudí, ktorým mám naozaj za čo ďakovať. A nieza maličkosti, aj keď sa to tak môže zdať. Možno pre teba bolo maličkosťouvypočuť ma, alebo prečítať moje písmenká. Ale len ja možno viem (skôr len tuším)ako veľmi som to potreboval, ako veľmi ma to povzbudilo. A som veľmišťastný, že som sa vtedy mohol obrátiť práve na teba.
Možno to je moja úchylka– vraj každý nejakú má – ale vždy som vďačný a rád, keď ti tvoju pomocmôžem oplatiť. Keď som poctený tým, že ťa môžem čítať či počúvať, bez ohľadu nato, či sa delíš s radosťou (že Perún, môžem vykričať za teba, že si hroznerád, že máš svoju Rianu, a že sa ľúbite), či starosťami (toto asi nebudemkonkrétne kričať kto a aké...). Som nesmierne rád, že mi i takto prejavuješsvoju dôveru, priateľstvo, blízkosť duší. Lebo som i v tebe našielsvoje druhé ja, s ktorým sa môžem tešiť, blázniť, vystrájať, robiť sisrandu, či len tak byť, pozerať na film, mať nočné rozhovory či “randenie“,objavovať nekomerčné pohľady na všetko možné, či spolu znášať kríže čo náscestou postretnú. Som rád a ďakujem, že sa so mnou delíš o všetko, o seba.
Chcem povedať, žeťa mám rád, že som hrozne rád, že mi ťa do cesty poslal Boh, nech už máš naneho akýkoľvek názor, či predstavu. Lebo, ty si pre mňa dôkazom, že je.
