Je to naozaj zvláštne, ale táto smrť ani pohreb nie je smutná. Starká zomrela po menej ako dvojmesačnom pobyte v nemocnici. Aspoň sa dlho netrápila, a dalo by sa povedať, že sme to už čakali. Ozaj to bola len otázka času, jej telo už nevládalo.
Možno som stratil babku tu na zemi, no mám veľmi silnú nádej, že už sa o nás všetkých stará z neba, a usmieva sa na nás s tým, komu uverila. Celý týždeň bolo odporné počasie, ale v sobotu, keď bola za ňu omša, aj počas pohrebu svietilo slnko. Čo iné môže slúžiť ako znamenie toho, že jej nie je zle, že netrpí? Čo iné mohlo posilniť našu nádej a vieru?
Neplakal som za ňou. Možno to vyzeralo, že mi nechýba. Možno nie. Ale, nevidím dôvod na slzy. Jej je už dobre... naozaj. Veľmi dobre sa pripravila, ako ju poznám.
Možno som "stratil" babku, no "našiel" som čosi iné. To, že moja babka ma skvelú rodinu. Skvelé deti, vnukov, pravnukov,... celú rodinu ako je široká a hlboká. A to je dôvod pre jej úsmev. Zanechala tu úžasnú stopu lásky, učila nás nej. Preto som neplakal, lebo táto láska, čo nám dávala, ju zachránila.
Ono, nedajú sa popísať tie pocity, keď som ju videl v rakve, čo som zažíval na liturgii. Ale chcem jej vzdať česť týmto slabým odvarom článku...rozháranými a neusporiadanými myšlienkami. S tým, že aký ma kto život, takú má aj smrť.
Starká, som hrdý, že som tvojim vnukom.
