Brusel. U každého z nás toto mesto vyevokuje rôzne myšlienky, poznatky, názory. U niekoho z nás je táto belgická metropola spojená so sídlami rôznych európskych inštitúcií, u iných zase vyvolá v pamäti neslávnu udalosť na športovom štadióne v 80-tych rokoch. Nech už je to tak, alebo onak, jedná sa o mesto, ktoré sa proste nedá prehliadnuť. Možnosť navštíviť jeho starobylé uličky, námestia ale aj moderné štvrte sa mi naskytla – pravdupovediac – ani neviem ako... Spolužiak, s ktorým sme drali vojenské vysokoškolské lavice vo Vyškove na Morave, sa po úspešnom ukončení uchytil na Ministerstve obrany v Prahe. Naše stretávanie sa tak obmedzilo len na niekoľkokrát do roka. Niekedy aj redšie. Potom sme niekoľko rokov o sebe nevedeli. Až do doby, keď mi od neho prišiel list z Kuvajtu. Písal v ňom, že je tam na misii v rámci OSN. Hovorím si: „hm, takže sa mu darí....“. Po nejakej dobe prišiel za mnou na Slovensko. A potom opäť niekoľko rokov nič. Až jedno leto mi na mobilnom telefóne zazvonilo číslo, ktoré sa mi nezdalo a bolo príliš dlhé. Evidentne sa jednalo o hovor zo zahraničia. Kto mi môže volať? Zodvihol som – a skoro som neuveril vlastným ušiam. V telefóne som počul hlas môjho priateľa a spolužiaka, ktorý sa mi už tak dlho neozval. Bol som totiž v tom, že je stále na misii v zahraničí. V tomto ma však nesklamal. Hneď na úvod mi oznámil, že je v Bruseli už tretí rok a pracuje v sídle NATO, kde ako zamestnanec Ministerstva obrany ČR zastupuje Českú republiku. Tak to už je terno! Musím uznať – skutočne sa mu ide. Náš polhodinový rozhovor sa zmenil na dohovor s uzáverom, že príde na Slovensko. Tak sa aj stalo. Ukončenie jeho pobytu v Banskej Bystrici bolo korunované vyhlásením: „Čakám ťa v Bruseli“. Hovorím si – tak to sa proste nedá odmietnuť. O dva mesiace na to som už s manželkou nakladal veci do auta a o tretej hodine rannej vyrážali smer Bratislava, Viedeň, Passau, Bonn a Brusel. Cesta do Bratislavy ušla ako voda. Na hraniciach sa ma colník spýtal kam ideme. Ja mu na to: „Ideme do Belgicka“. Spozornel, lebo v hlave sa mu zrejme zrodila myšlienka o našej emigrácii. Vzápätí sa spýtal: „A načo?“. Odpovedal som, že na návštevu za priateľom. Asi sa mu to veľmi nevidelo, lebo si naše pasy dvakrát prelistoval. Keďže sa však písal už rok 2004 a doba temna a nepriateľov socializmu sa stratila, doklady nám vrátil so želaním šťastnej cesty. Viedeň nás privítala ranným brieždením. Aj keď bolo asi pol šiestej ráno, mesto sa rýchle prebúdzalo do nastávajúceho dňa. Čím bližšie k centru, tým viacej áut a ľudí. Z diaľničného okruhu sme sa teda pokochali touto rakúskou metropolou, v duchu jej zamávali a kolesá auta nasmerovali na diaľnicu pretínajúcu celé severné Rakúsko. Po niekoľkých hodinách cesty sme prekročili rakúsko-nemecké hranice a privítalo nás mesto Passau. Kedže som mal celú cestu vopred pripravenú a trasu Bratislava – Viedeň – Passau – Landshut (neďaleko Mníchova) som už v minulosti niekoľkokrát prešiel, navigácia mi nerobila žiadny problém. Keď sme prechádzali cez Frankfurt, upútalo ma vedľa diaľnice letisko. Je to niečo neskutočné! Obrovský kolos a komplex budov a hál. Pôsobilo to pompézne a majestátne. Veď sa predsa jedná o svetoznáme letisko, ktoré denne odbaví niekoľko tísíc ľudí, takže nemôže predsa vyzerať ako nejaké letisko v okresnom meste. Skutočne to bolo niečo úchvatné. Lietadlá sa na našimi hlavami križovali sem a tam. Po pár hodinách cesty sme vpadli do hustej dopravy v meste Köln. Bolo niečo po 14-tej hodine, takže premávka a najmä zápchy urobili svoje. Aj keď sme sa nachádzali na obchvate okolo mesta, išli sme krokom. Autá totiž na okruh prichádzali, aby o pár kilometrov ďalej z tohto okruhu zišli. Po trištvrte hodine jazdy okolo tejto nemeckej metropoly sme opäť uháňali 150 kilometrovou rýchlosťou v ústrety novým zážitkom a dobrodružstvám. Čo však čert nechcel, mali sme nepríjemnú udalosť. Na nemeckých diaľniciach sú miestami tri pruhy v každom smere. My sme prevažne jazdili v strednom. V pravom – krajnom išli kamióny svojou 130 kilometrovou rýchlosťou. V strede – o niečo rýchlejšie vozidlá a v ľavom – nemusím vám určite hovoriť kto tadiaľ jazdí. V spätnom zrkadle som častokrát uvidel v diaľke nejaké auto, pozrel sa pohľadom dopredu a – zrazu bolo toto auto na našej úrovni. Niekedy proste autá preleteli takou rýchlosťou, že keby som chcel prečítať evidenčné číslo, zachytil by som pohľadom len prvé písmeno. Takže sme sa „vliekli“ (vzhľadom na mieste pomery) v strednom pruhu. Uprostred neho som na vozovke uvidel nejaký predmet. Neviem čo to mohlo byť, ale myslel som si že to prebehnem autom a nič sa nestane. Omyl! Počul som len buchot v spodnej časti vozidla – presnejšie – také – buch – buch – buch.... a v spätnom zrkadle som videl, ako bol tento predmet vymrštený zo zadu spod auta do vzduchu. Keby išlo hneď za nami osobné auto, tak tento predmet skončí na jeho čelnom skle. Nedokázal som si to vysvetliť. Neviem čo to bolo a čo sa vlastne stalo. Keby predmet trafil za nami idúce vozidlo, určite by som si pekne „zarobil“, prípadne som mohol spôsobiť dopravnú nehodu. Našťastie išiel za nami kamión s odstupom niekoľko desiatok metrov, takže vymrštený predmet len poskákal po ceste a ktovie čo sa s ním ďalej dialo. Po prvom šoku so stretu s cudzím telesom som rýchle zastavil na pravom odstavnom pruhu. Vystúpim z auta – reku prezriem sa na spodok motora. Či som niečo nepoškodil, neodrthol alebo neohol. Ako tak pozerám z prednej časti popod auto, vidím ako zo zadnej časti niečo tečie na zem. Prídem tam a ….. nechcite počuť ten slovník. Prerazená benzínová nádrž! Môj oznam spôsobil u manželky takmer kolaps. Celý rok nezahreší, ale teraz? Neviem odkiaľ zobrala taký slovník. Nič to však nezmenilo a nepomohlo vzniknutej situácii. Prvé čo ma napadlo: „Čo teraz? Sme 900 kilometrov od domova a ešte nejakých 600 kilometrov pred nami“. Zúfalá situácia. Čo robiť? Druhé čo ma napadlo – odťahovka na Slovensko ma príde na toľko, že by som to auto mohol nechať tu a doma si kúpiť nové. Boli sme fakt v situácii, že sme 15 minút stáli na mieste a rozmýšľali čo ďalej? Hovorím: „Do Bruselu je bližšie a čo budeme tankovať aj každých 50 kilometrov, musíme tam prísť!“. Palo – ako znalý miestnych pomerov, skôr pomôže v nejakom servise s opravou. Predtým sme sa však ešte rozhodli urobiť zúfalý pokus – zídeme z diaľnice do najbližšieho väčšieho mesta a skúsime vyhľadať Škoda servis. Hovorím si, veď Škoda je vlastne už nemecký Volkswagen, takže určite tu nejaký servis bude. A tak sme hľadali výjazd z diaľnice. V diaľke sa jeden črtal. Nevedel som však kam smeruje. Pohľadom som zistil, že výjazd smeruje k mestečku, ktoré bolo z tejto diaľnice vidieť. Keďže som ho ale niekoľko metrov prebehol, vošiel som na odstavný pruh a začal cúvať. Na tomto výjazde stáli dvaja stopári. Pri cúvaní som videl, ako si zo zeme berú batohy a smerujú k cúvajúcemu autu. Zrejme si mysleli, že som im zastal a zoberieme ich. Ľahko som ich však vyviedol z omylu, keď som prešiel cúvaním okolo nich, zaradil jednotku a pohol sa preč z diaľnice výjazdom k mestu. Na ich tvárach sa dalo prečítať sklamanie. Po asi dvoch kilometroch sme vošli medzi prvé domy. Na najbližšej benzínovej pumpe pri vjazde do mesta som sa snažil – rukami nohami vysvetliť čo sa nám stalo a o čo mi ide . Ukazujem obsluhe – že „maj kar is kaput“.... „ich hábe problém in maj kár“.... Hovoril som proste miešaninou angličtiny s nemčinou. Ukazujem že - „benzín – kvap kvap.... problém“.... Aj tak nič. Len krčili plecami a nepochopili. Až po niekoľkých pokusom som z nich dostal, že kde je servis Skoda-auto. Uf, odľahlo mi. Tak predsa tu je aj – akože – naša škodovka. Po nájdení tohto miesta som dúfal, že nám tu nejako pomôžu. V prijímacej kancelárii som sa opäť musel rozprávať rukami nohami. Až keď vyšiel technik ku autu a ukázal som mu čo sa stalo, pochopil. Na otázku, aká stará je tá Fábia, povedal som mu, že ročník 2003. Mimochodom, neviem či by mohla byť Fábia – napríklad 10 ročná.... Veď sa vyrábajú asi len od roku 2000 a veľké technické zmeny nenastali a rozdiely medzi ročníkmi asi nebudú. No – ale on je technik. Z jeho angličtiny som pochopil, že plastová nádrž sa zalepiť alebo nejako opraviť nedá, musí sa proste vymeniť. A keďže momentálne nemajú na sklade žiadnu, museli by ju objednať. Prišla by až na druhý deň. No tak to veru nie! A kde by sme asi tak spali? A čo tu robili dva dni? Tak sme mu poďakovali, že nejako to vyriešime sami. Musím však dodať, že benzínu z poškodenej nádrže už ubúdalo pomenej. V nádrži nebola diera – myslím ako otvor, ale zrejme sa plast len pretrhol a po chvíli si „sadol“ naspäť. Takže benzín síce kvapkal, ale už v menšej intenzite. Oproti tomu, čo som videl na dialnici, kedy z nádrže vytekal pramienok benzínu, tak teraz to bolo už len také pokvapkávanie. Až neskôr ma napadlo, že som si to mohol aspoň odfotiť. Po rokoch by sme sa nad tým pousmiali. V tej chvíli ma to však nenapadlo a jediná myšlienka bola – čo ďalej? Neplánovanú návštevu tohto mestečka sme uzatvorili s tým, že nejako už do Bruselu dôjdeme. Proste – budeme asi častejšie tankovať...
