Prejazd Bonnom sa nám podarilo zvládnuť pomerne rýchlo. Okolo 16-tej hodiny sme spomalili rýchlosť na nejakých 80 km/h, pretože sme prechádzali okolo tabúľ oznamujúcich začiatok Belgického kráľovstva. Na čo ma však kamarát upozornil už vopred, tak bola skutočnosť, že v Belgicku je neuveriteľne zlé dopravné značenie. Pri vjazde do Belgicka sa mám držať stále smeru na Paríž. Nie na Luxemburg. Nešlo mi to do hlavy, lebo hovorím si – však som predsa v Belgicku a žiadna tabuľka neurčuje smer do ich hlavného mesta? Skutočne – na rázcestí diaľnic sa nachádzali len dve smerové tabule – Paris a Luxembourg. Ale stále mi to nejako vŕtalo v hlave a ani neviem prečo – odbočil som na Luxembourg. Zdalo sa mi to logickejšie. Je bližšie od Aachenu (mesto na hraniciach Nemecka a Belgicka) a predsa – Paríž je trošku od ruky. Ale to bola chyba. Chcel som sa aj vrátiť, ale už sa nedalo. Diaľnice sú stredom oddelené zvodidlami, žiadne mosty ponad, ktorými by sa dalo presť na druhú stranu a ísť opačným smerom. Až po 40 kilometroch, pred kúpeľným mestom Spa (ktoré je známe najmä fanúšikom Formuly 1) bol prvý most. Takže ďalších 40 kilometrov sme sa vracali na rázcestie a vydali sa teda smerom na Paríž. Hm, snáď ideme správne.... Až po niekoľkých desiatkach kilometroch som zazrel smerovú tabuľu s nápisom Bruxelless – 160 km. Tak konečne! Po pár kilometroch manželka zavolala Palovi, že sa blížime a aby nás prišiel počkať na začiatok mesta, nakoľko by sme s orientáciou v takomto kolose mali určite problém. Niekoľko kilometrov pred Bruselom som na odstavnom pruhu uvidel strieborné BMW, čo bolo signálom – že máme pri sebe záchranu v podobe môjho priateľa a sme teda v cieli cesty. Zvítali sme sa hneď na dialnici, Palo nám oznámil, že nám to trvalo nejako dlho, avšak po stručnom popísaní problémov s autom hneď pochopil. Pred domom v ktorom býva, sme zastali okolo ôsmej večer. S manželkou sme si z hlboka vydýchli, pozreli na seba a obaja skonštatovali – konečne sme tu. Po 17-tich hodinách jazdy. Auto sme zaparkovali v podzemnej garáží a povynášali veci do bytu. Po chvíľke občerstvenia nám chcel Palo ukázať cestu od jeho domu k stanici metra, pretože na druhý deň sme chceli navštíviť centrum mesta. On s nami nemohol chodiť a nemohol nám robiť sprievodcu, pretože bol pracovný deň a musel do zamestnania. Hneď v ten večer nám na stanici kúpil v automate lístok na metro, ktorý obsahoval 10 jázd. Potom nám oznámil, že on ide ešte do mesta a my môžeme vrátiť do bytu, umyť sa, najesť a ľahnúť si spať po dlhej ceste. Takže sme sa rozdeli. On do večerného mesta a my "domov" k nemu. Keď sme blížili k domu, zrazu sme zistili, že tie domy sú akosi veľmi podobné a my vlastne nevieme v ktorom je Palov byt. Uf, ďalší problém. Zastali sme pred tým, o ktorom sme si mysleli, že je ten správny. Keď sme totiž prišli, vôbec som si nevšímal okolie a tobôž už nie domy. Boli sme proste unavení. Hm, lenže ako dnu? Kľúč nepasoval do vchodových dverí, pričom nás Palo uistil, že je správny. Tak sme sa rozhodli skúsiť to cez podzemné garáže. Pri vjazde boli zvončeky s menovkami. Pokusne sme zazvonili na niekoľko z nich. Lenže – tu nie sú ľudia ako u nás. U nás keď zazvoníte na akýkoľvek zvonček, hneď vám otvoria a ani sa nepýtajú ku komu idete. Ale tu? Neozval sa nikto. Buď to nepoužívajú alebo to nefunguje. Lenže potom by nastal problém – keby sa niekto ozval – čo povieme? A hlavne – ako to povieme? Hovorím si – ešte na nás zavolajú políciu. V tom sa však dvere podzemného vjazdu do garáží otvorili a z nich vychádzalo auto. Prešlo okolo nás a my sme sa prešmykli dnu. Našli sme schodište a vyšli na druhé poschodie. Lenže niečo nám tu nesedelo. Palo mal predsa pred bytom inú rohožku ako sme videli tu. Skúsil som kľúč. Nepasoval. Tak – a máme fakt problém! Čo teraz? Veď my sme v inom dome! Pred iným bytom! To už skutočne zaváňalo problémom s miestnou políciou – že kto sme, čo tu robíme a ako sme sa sem dostali! Garážové dvere sú na diaľkové ovládanie a kľúč od vchodových dverí nám nepasuje. Čo teraz? Rýchle sme zbehli ku schránkam na prízemie. Našťastie – vchodové dvere neboli zamknuté. Neviete si predstaviť tú úľavu keď sme boli vonku. Naše kroky zamierili teda k vedľajšiemu domu. Tu už kľúč pasoval. Ovládol nás pocit šťastia. Nevedel som si predstaviť, čo by sme robili keby sme dom a byt nenašli. Palo bol v meste, ktovie kedy by sa vrátil.... Asi by sme ho museli čakať len na chodníku pred domom. Čo by však na druhej strane určite vzbudilo pozornosť miestnych obyvateľov – že čo tu v noci porábame. Len doplním, že sa jednalo o kľudnú a tichú štvrť, v ktorej prevažne bývali pracovníci rôznych cudzích konzulátov a zastupiteľských úradov v Bruseli (pozn.: v dome kde býval Palo, bývali okrem iných aj španieli a japonci). Takže napokon aspoň takto šťastne sa skončila naša celodenná púť..... Na druhý deň nás čakali ďalšie zážitky v meste....
