Neďaleko stanice metra sa nachádzal takpovediac - pravý stred mesta. Bolo tu rozľahlé obdĺžnikové námestie na ktorom dominovala budova radnice. Bol to skôr - malý zámoček. Vysoká a mohutná budova, na nej plno vežičiek, kamenných sôch, výklenkoch a rôznych arkierov či arkád (nie som architekt). A množstvo ľudí rôznej pleti a národnosti - od čiernych, bielych, šikmookých až po snedých a arabských..... proste od výmyslu sveta. Mal som pocit, že som v kotli plnom jazykovej kultúry.....Na všetky tie malé uličky v strede mesta sa nedá zabudnúť. V jednej pasáži - vykladanej mramorom a sklom, sme natrafili na obchod, kde "akciové" ceny výrobkov lákali potencionálnych zákazníkov. Lenže nám sa bohužial len "pretočili" oči, vzdychli sme si, pozreli na seba a išli pomalým krokom ďalej..... Dať za topánky 799 euro - aj keď v akcii, sa nám zdalo predsa len akosi veľa.... Mimochodom, takýchto obchodov a obchodíkov bolo v tejto pasáži veľa. O niečo ďalej ma však zaujalo niekoľko úzkych romantických uličiek, na ktorých sa nachádzali stoly a stoličky - pripravené na servírovanie obeda, skorej večere alebo len chutnej kávy. Vyzeralo to príťažlivo. Do toho všetkého sa miešala vôňa z jedál, ktoré som si možno ani nevedel predstaviť. Letmý pohľad na jedálny lístok ma o tom presvedčil. Ale cena zase odradila. O niekoľko metrov ďalej sa však dalo naobedovať v pomerne slušnej reštaurácii už za 10 euro. V priľahlej uličke sme natrafili na potulných muzikantov. Podľa oblečenia a spevu som ich ihneď zaradil. Boli traja - jeden držal v rukách veľkú balalajku, druhý harmoniku a žena - v kroji s čepcom a namaľovanými červenými lícami ma utvrdili v mojom type - že sa jednalo o Rusov. Tak aj bolo. Ale musím povedať, že mali úspech. Okolo nich postávali skupinky ľudí, jedni dlhšie, iní kratšie, jedni prichádzali, druhí odchádzali.... O tri metre ďalej som zazrel postavu v čiernom odeve, na ktorom boli namaľované kosti. Jasný kostlivec (alebo smrtka). Ešte aj kosu mala v ruke. Aj keď bola z alobalu, ale vyzerala "ako živý originál". Myslím - tá kosa..... Keď som smrtku začal natáčať na kameru, v objektíve som videl ako na mňa začala tou kosou mávať a volať ma k sebe. Ja som jej jednou rukou zamával, ale jej to asi nestačilo.... "Smrť" ma stále k sebe volala. Keď som však nereagoval a stále ju nahrával, našla si inú "obeť". Smrtka však zrejme nepatrila k týmto muzikantom, lebo si ich vôbec nevšímala a ani im nerobila žiadnu kulisu. Takéto rôznorodé prejavy kultúry a umenia sme videli skoro na každom rohu. Aj o pár metrov ďalej - dve biele postavy, ktoré sa ani nepohli. Chvíľu som ich pozoroval, ale skutočne nevydali zo seba ani hlas - ani pohyb. Až po niekoľkých minútach zmenili pózu a zase "skameneli".... Verím tomu, že je to náročné - takto stáť bez pohnutia niekoľko hodín. Ale zrejme vedia že prečo - a hlavne za koľko to robia....Pohľad na hodiny v nás vyvolal smútok. Bolo sa treba pobrať "domov" - na okraj Bruselu. Keďže s orientáciou v mestách a priestore nemám problém (stále si uložím do pamäti vysoké orientačné body - veže, kostoly, budovy,...), na stanicu metra sme trafili bez problémov. Vkĺzli sme do jej chladných priestorov a o niekoľko minút nastúpili do vagóna tohto moderného dopravného prostriedku. Pavla sme oboznámili čo všetko sme videli. On naše poznatky doplnil o rôzne kuriozity, zaujímavosti a ďalšie informácie, takže náš celodenný výlet bol - takpovediac kompletný. Večer sme opäť unavení, ale spokojní uzatvorili deň rozhodnutím, že sa pôjdeme pozrieť na západný okraj Belgicka - teda k moru....
