Postava mladšieho syna jezosobnením hriešnika, ktorý premrhal vzácny otcov majetok a na dne svojhoúpadku dostáva milosť obrátenia, ktorá ho ako kajúcnika vedie späťk otcovi. Postava otca je zrejmým stelesnením Boha, ktorý rešpektuje ľudskúslobodu a nestavia sa do cesty nášmu slobodnému odchodu z otcovskéhodomu milosti, no neustále čaká na kajúci návrat každého hriešnika, aby ho opäťobdaroval synovskými výsadami.
No zvlášť zarážajúco sa javípostava staršieho brata, toho „dobrého", ktorý v pokoji nažíval so svojímOtcom a zrazu tu nastáva skrat, nepochopiteľná podráždená reakcia nabratov návrat, či presnejšie na otcovo privítanie.
Azda málo sa v tejtosúvislosti poukazuje na jednu, zdanlivo malú, no predsa asi nie bezvýznamnúpostavu, ktorá v tomto podobenstve vystupuje, a tou je postava sluhu. Sluha odpovedá na otázkustaršieho syna, čo sa doma deje, podáva informáciu. Ale akú informáciu?! „Tvoj bratsa vrátil a tvoj otec usporiadal hostinu, lebo sa mu vrátil zdravý." Varije to naozaj tak? Nie je táto informácia skreslená? Či sa otec naozaj potešila rozhodol oslavovať len preto, že sa mu mladší syn vrátil zdravý? Ježiš Kristus v tomto podobenstve jasne zdôrazňuje,že návrat mladšieho syna bol návratom kajúcnika. Už vopred si sformuloval, čootcovi povie a to mu aj povedal. Nedal sa pomýliť tým, že otec mu vyšiel vústrety, on vie, čoho sa dopustil a prosí len o miesto nádenníka.Otec - čiže Boh - nie je automat, ktorý prinavracia synovské výsady len za to,že sa hriešnik vrátil „zdravý". Jeho milosrdenstvo predchádza a nasledujepo akte spravodlivosti, ale je s ním neoddeliteľne spojené. Len tak prenič za nič sa oslava v otcovom dome neporiada.
Bolo by asi treba priposudzovaní reakcie staršieho brata vziať do úvahy ako poľahčujúcu okolnosťpráve túto dezinformáciu, ktorú dostal, unavený po celodennej práci na poli a prekvapenýzvukmi oslavy, ktoré bolo počuť z domu. Úprimne povedané, koho z nás bytakáto správa nepodráždila?! Je to len hypotetická myšlienka, ale skúsme sipredstaviť reakciu staršieho brata, keby mu sluha na otázku, čo sa doma deje,odpovedal: „Tvoj brat sa vrátil a hodil sa otcovi k noháms prosbou o odpustenie. Prosil ho, aby mohol byť v jeho dome nádenníkom.No otec mu odpustil a prikázal zabiť teľa a usporiadať hostinu odradosti, že sa spamätal a odvrátil od svojej zlej cesty." Je viac nežzrejmé, že by tá reakcia bola celkom iná...
Áno, podobenstvoo márnotratnom synovi je aj podobenstvom o médiách. Cirkev zvlášť v dobe ich masového charakteru neustálepožaduje korektnosť a úsilie o vyváženosť, úplnosťa objektívnosť informácie, ktorá sa v médiách prezentuje. Vie veľmidobre, akú silu má ich pôsobenie. Veď oni sú často tým „sluhom", na ktorého saľudia obracajú s otázkou „čo sa deje?" a podľa nimi podanýchinformácií si tvoria názor, prijímajú rozhodnutia, ba nezriedka - podobne akostarší brat - sú schopní i zavrhnúť celú svoju minulú osobnú skúsenosť a nekritickyuveriť, čo sa im tu predkladá ako pravda.
Isteže, aj starší brat simohol najprv overiť pravdivosť sluhovej interpretácie u samého otcaa až potom ho zahrnúť výčitkami. Ale ľudské srdce je už raz také: ľahkouverí aj polopravde a často potom koná impulzívne. Nie bez dôvodu sahovorí, že polopravda je horšia než lož, lebo sa ťažšie odhaľuje a „čistí". Ak jepravda, že v slovách evanjelia nič nie je bez významu, potom to zaiste platíaj pre postavu sluhu z tohto podobenstva. Asi nám má čosi naznačiť... Veď ajmy sme „médiá", sprostredkovatelia informácií v rodine, na pracovisku, naulici. Tak sa môže stať, že my, naše slová, sa stanú príčinou pokazených medziľudskýchvzťahov. A to nie je bohviečo...
