Je ozaj pozoruhodné, koľko sa o tom za poslednýchdvadsať-tridsať rokov diskutuje, alebo presnejšie povedané, koľko sa zväčša jednostrannehovorí a píše. Zdá sa, že po „sexuálnej revolúcii" jav celibátu ozaj bije doočí, je totiž vyvrátením základného postulátu tejto revolúcie, že totiž bez sexu to nejde... Osobne si myslím,že toto je ten najhlavnejší dôvod, pre ktorý si dnes takmer každý človek natejto planéte osobuje kompetenciu vyjadriť sa k celibátu - hoci je toniečo, čo je vnútornou disciplínou jednej náboženskej organizácie. Užprincipiálne mi to nesedí: čo nás,„nekňazov" je do toho? Nech o tom diskutujú kňazi medzi sebou, akcítia potrebu, ale ak zvonku do nich stále rýpeme, nie je to tak trošku nekompetentnéprovokovanie? A z hľadiska náboženského by som povedal ešte viac: nieje to aj pokúšanie?
O čo týmto názorom vlastne ide? Uľahčiť kňazom život?A čo my vlastne o ňom vieme? Vieme si azda naštudovať z dejín (amáme vôbec spoľahlivú literatúru???), ako to vzniklo, vieme (vďaka usilovnýmmédiám veľmi zasvätene), že občas sa stáva, že tento záväzok niektorý kňaznedodrží, a tiež vieme, že cirkevná hierarchia nemá v pláne na tejtoveci nič meniť. Ale kto z nás vie ozaj zasvätene posúdiť, čo robí celibáts kňazom, na čo mu je dobrý a v čom je ťažký, či by mu jehozrušenie pomohlo, alebo uškodilo?
To sú moje otázky k tejto veci. A teraz môj názor.
Mne sa kňazský celibát páči.Dôvod mám predovšetkým praktický. Ukazuje mi totiž, že moja Cirkev (RK - rímskyobrad) si veľmi váži manželstvo, až do takej miery, že nevidí vhodné, aby saniekto naplno venoval duchovnej službe (ktorá si žiada celého človeka) a zároveň manželstvu (ktoré si tiež žiada celého človeka). Akomanžel a otec rodiny by som si nevedel predstaviť, ako by mohlo mojemanželstvo a rodina fungovať, ak by som bol kňazom a chcel ním byťnaplno (ako inak?). Som hlboko presvedčený, že jedno z tých dvoch by šlona vedľajšiu koľaj.
Viem, že to tisíc rokov bolo inak, ale dejiny trebaposudzovať vo vtedajších súvislostiach, takže to na mojom názore nič nemení.Viem aj to, že v východnej katolíckej tradícii celibát nie je, ale ani tona mojom názore nič nemení, hoci žiadneho gréckokatolíckeho kňaza sa nechcemdotknúť. (Mám medzi nimi niekoľko kamarátov a zdá sa mi, že aj oni si to -i keď potichu a asi nie všetci - uvedomujú...)
Takže, paradoxne, čím viac sa na kňazský celibát útočí, týmviac si ho vážim, lebo mi je jasné, že v návale týchto útokov jesubjektívne pre kňazov čoraz ťažší. Asi Boh chce, aby si ho lepšie uvedomili...
