Život ma učí, že kresťanstvo je náročné náboženstvo (možno preto je terčom kritiky toľkých "bývalých kresťanov", ktorí sa k nemu síce nejako hlásia, ale jeho náročnosť nechcú akceptovať a chybu za to, že im to nefunguje, hľadajú kdekoľvek inde len nie v sebe).
Vyžaduje veľa úsilia, aby ho človek dokázal v sebe realizovať. Nie je to však nemožné, lebo - aspoň tak to učí kresťanstvo - Boh najprv človeka uschopnil na to, aby žil podľa morálneho zákona, až potom mu ho predkladá... Boh ako autor nášho života (Stvoriteľ) predkladá morálny zákon ako "návod na použitie" tohto života.
Avšak ak má toto náboženstvo človekovi čosi priniesť (oporu, posilu, keď prídu ťažké chvíle v živote a pod.), nestrpí žiadne kompromisy. "Rozriedené" kresťanstvo, zredukované na "chodenie do kostola" - ako na nejaký folklór, na odriekavanie modlitieb ako nejakých básničiek, na výber z prikázaní podľa vlastného života a iné tzv. moderné čudá, človeka nepodrží, keď prídu životné ťažkosti a podľa môjho názoru nerobí človeka šťastným ani vtedy, keď je "dobre". Jednoducho, nemá chuť stojí akurát za vypľutie. Ale chyba nie je v tom kresťanstve, chyba je v tej deformácii.
Preto to porovnanie s polievkou... Mimochodom, nie je celkom moje. Ak sa nemýlim, sv. Ambróz ho použil na vysvetlenie, ako bojovať s pokušeniami, keď povedal: "Kým je polievka horúca, nepadne do nej žiadna mucha."
