Pôst ako cesta k rovnováhe

Takaj pôst hladu (na Popolcovú stredu a Veľký Piatok) nám má ukázať nielennašu krehkosť, ako trpíme hladom, keď čo len jeden deň sa nestravujeme do sýta.(Hoci už táto myšlienka je dosť bohatá na zamyslenie, ako sme závislí od stravy,a teda slabí a pominuteľní...) Ešte viac nám má ukázať potrebu žiť aj zo Slova Božieho, „sýtiť“ sa ním.Obyčajný hlad ochromuje celé naše telo, ba celú bytosť, a hoci dokážemeten deň prežiť bez ujmy na zdraví, predsa stále sa nám pripomína, stále nie sme„vo svojej koži“... Takisto duša cíti podobnú trýzeň, keď sa jej nedostávapokrmu Božieho slova. Áno, dokáže aj ona prežiť, deň-dva, azda i viac. Alenie je to trvalo udržateľný stav, pokiaľ duša nemá utrpieť vážnu „ujmu nazdraví“, ba i svoju smrť. (Nejde tu, samozrejme, o spochybnenie nesmrteľnosti duše ako takej, ale o "smrť" duše v zmysle odumrietia jej duchovného života.) Ideálna kresťanská pôstna „poloha“ by teda mohla asi byť za stolom, kde namiesto tanieras obedom leží kniha Svätého písma. Nie preto, aby ho nahradila. Ale preto,aby nám tento fyzický pocit pomohol usporiadať si rovnováhu medzi „sýtením“tela a duše, ktoré – ako vieme – v ľudskej bytosti tvorianerozdeliteľnú jednotu.