V encyklikeLaborem exercens (1981) píše pápež,že „práca je základom formovania rodinného života“ (čl. 10). Následnevysvetľuje, že toto formovanie sauskutočňuje na dvoch rovinách: „Práca je v istom zmysle podmienkou, ktoráumožňuje založiť si rodinu. Rodina totiž vyžaduje prostriedky na hmotnézabezpečenie, ktoré človek normálne nadobúda prácou.“
Tátomyšlienka evokuje postoj Cirkvi k rodine ako nielen spoločenskej, alei ekonomickej bunke, ktorá ako taká potrebuje určitú sebestačnosť. Preto v týchto slovách nachádzame povzbudeniepre snúbencov, aby sa usilovali najprv postaviť „na vlastné nohy“, až potomvstupovať do manželstva, ale najmä zakladať si rodinu. Je zrejmé, žetlačiť sa s dieťaťom v dvojizbovom byte spolu s rodičmia súrodencami asi nie je to optimálne pre začínajúcu rodinu.A i keď je v súčasnosti neľahké pre začínajúcich absolventovnájsť si prácu, a najmä vlastné bývanie, z postoja Cirkvi možnovyčítať, že táto ťažkosť je v konečnom dôsledku menšia ako ťažkosti, ktoréprináša opačné riešenie. Je dobre známe, koľko manželstiev sa rozpadlo pre „jednoduchý“dôvod absentujúcej intimity v počiatočných etapách manželskéhoa rodinného života (pričom tu vôbec nejde len o intimitu pohlavnú).Na druhej strane však – ako možno vyčítať z ďalších dokumentov tohto istéhopápeža – Cirkev varuje aj pred opačným extrémom, ktorým je akýsi súčasný trend,najprv si užiť, alebo skrátka zabezpečiť sa a až potom uvažovaťo manželstve, resp. rodičovstve. Problém je práve v tom extréme, kuktorému to často vedie: musíme maťvšetko, až potom dieťa. Ide predovšetkým o určitú mentalitu, ktorá saodzrkadľuje za týmto uvažovaním, podľa ktorej dieťa – deti, a vôbec rodinasa v hierarchii nie proklamovaných, ale skutočne realizovaných hodnôt dostalaveľmi nízko a to ohrozuje nielen spoločenský život (ktorého rodina jezákladom), ale i samotné prežitie spoločenstva (keďže v takomtouvažovaní už dve deti sú problém, a tri by už boli ponímané takmer akokatastrofa...).
Druhou rovinou, kde práca formuje rodinu, je výchova: „Práca a pracovitosť podmieňujú aj celývýchovný proces v rodine práve preto, že každý sa "stáva človekom"okrem iného prácou; a úloha stávať sa človekom je podstatným cieľom celéhovýchovného procesu. (...) Rodina je totiž spoločenstvom, ktoré môžejestvovať vďaka práci a súčasne je pre každého človeka prvou súkromnou školoupráce. “
Aj tátomyšlienka si zasluhuje hlbšiu úvahu. Poukazuje totiž vo svojich dôsledkoch ajna formy, akými je užitočné uskutočňovať prácu v rodine. Keďže práveprácou sa formuje osobnosť detí, je potrebné, aby v tomto procese malimožnosť zakúsiť prácu, primerane svojimmožnostiam, ale reálne vzhľadom na vytvorenie si pracovných čností(pracovitosti, zodpovednosti, poriadku, dôslednosti a pod.). Nie je tedaasi optimálne odohnať dieťa od stola s tým, aby nezavadzalo, alebo že silen ublíži, alebo že ja (dospelý) to krátka urobím lepšie a rýchlejšie...Naopak, deti by mali v rodine zakúsiť svoje „miesto na pracovisku“,vrátane určitej zodpovednosti. Ďalší súvis, ktorý tu môžeme nájsť, sa týka aj„mužskej“ a „ženskej“ práce, a najmä spolupráce muža a ženy (tedarodičov), ktorú je potrebné zakúsiť v rodine. Nejde, samozrejme,o umelé vytváranie „rol“, ale o povzbudenie v deťoch či už ichpohlavnej dispozície, ako i akceptácie opačného pohlavia. Konkrétnepovedané, je potrebné viesť dievčatá napr. k žehleniu prádla, a takrozvíjať v nich cit pre jemnosť, pre úctu k odevom a pre celkovúupravenosť svojho zovňajšku a zovňajšku ostatných členov rodiny. Alezároveň treba viesť aj chlapcov, aby si jednak vážili túto prácu ako službu,a jednak ju dokázali aj sami vykonávať, lebo život ich môže postaviť predrozličné situácie, kedy to budú potrebovať. Podobne u chlapcov ohľadom oprávv domácnosti – a u dievčat v opačnom vzťahu. Najmä však jepotrebné, aby deti videli svojich rodičov ako spolupracujú a mali možnosťspolupracovať s nimi. Optimálna je napr. spoločná príprava nedeľnéhoobeda, alebo práca v záhrade, plánovanie dovolenky a pod. Ak sasprávne podá a vysvetlí, plní totiž funkciu manželského a rodinného tmeluv rámci rodiny, s dlhodobým účinkom, a tiež aj funkciuvzdialenej prípravy na manželstvo a rodičovstvo.
Napokon Ján Pavol II. pripomína, že vzhľadom na tútoprepojenosť práce s rodinou „treba pripomenúť a povedať, že rodina jejedným z najdôležitejších východiskových bodov, podľa ktorých sa musí formovaťsociálno-etický poriadok ľudskej práce“. To už neplatí len pre prácuv rodine, ale i pre spoločenské a politické súvislosti, ktoré dotejto problematiky (najmä čo sa týka rodiny) zasahujú zvonku.
