Východiskompre myšlienku solidarity je analógia s ľudským telom: jednotlivé orgánya údy ľudského tela sú medzi sebou inštinktívne „solidárne", teda fungujútak, že tie silnejšie chránia tie slabšie a v prípade problémujedného zmobilizuje sa na pomoc celý organizmus. Takto by malo fungovať ajkaždé spoločenstvo ľudí - počnúc odrodiny až po medzinárodné spoločenstvo národov. Ide predovšetkým o pocit spolupatričnosti, vyplývajúci z povedomia vzájomnej závislosti, pre ktorúspoločenstvo môže prosperovať (naplniť svoj cieľ) jedine vtedy, ak prosperujúvšetky jeho súčasti. A k tomu má napomáhať najmä tým „slabším"článkom predovšetkým celé spoločenstvo ako také a v rámci neho tie„silnejšie" články. Toto je pojem solidarity v ponímaní Katolíckej cirkvi.
Pôvodneho aplikoval Lev XIII. na povinnosť štátu zastať sa „biedneho ľudu", ktorý nemávlastnú oporu, a teda „s osobitnou nevyhnutnosťou ju potrebuje nájsťv obhajobe zo strany štátu" (Rerumnovarum 29). Išlo o potrebu vytvorenia sociálnej legislatívy, ktorá by garantovala základné požiadavky ľudskej dôstojnosti, najmäv pracovnoprávnych vzťahoch. Zmyslom tejto myšlienky je predchádzaťkonfliktom, aspoň do tej miery, ako je to možné.
Neskoršierozpracovanie aplikuje tento princíp aj na vzťahy medzi odvetviamiv národnom hospodárstve, resp. oblasťami tej-ktorej krajiny. Ján XXIII.napríklad poukazuje na to, že ak sa ekonomika krajiny dlhodobo orientujeprioritne na priemysel, a to na úkor poľnohospodárstva, zaostávaniepoľnohospodárstva skôr či neskôr zabrzdí aj rozvoj priemyslu. Táto myšlienkabola v jeho časoch často terčom ironického obviňovania z neznalosti alebosedliackej nostalgie. Až kým sa neukázalo, že je to tak. Pritom orientáciaštátnej hospodárskej politiky na podporu poľnohospodárstva (a s týmsamozrejme, vidieka) nespôsobuje to isté v opačnom zmysle.Poľnohospodárstvo sa totiž nikdy nemôže rozvíjať na úkor priemyslu, lebo onopráveže potrebuje priemyselné výrobky (a tiež služby) na svoj rozvoj, a tak tu ideo fungujúcu špirálu vzájomnejpodpory v rozvoji. Isteže, treba nájsť pravú mieru a primerané formy, ale to už nie je vecou, ktorú by mala formulovať Cirkev.
Najzaujímavejšiaje však asi aplikácia princípu solidarity na vzťahy v medzinárodnom spoločenstve. Požiadavka určitej „globalizácie"hospodárskej politiky prišla zo strany Cirkvi oveľa skôr než sa globalizáciaprejavila v jednotlivých svojich ekonomických a iných aspektoch.Myšlienka bola stále tá istá: aj celé ľudstvo je „jedna rodina", v ktorej pretomusia platiť tie isté pravidlá o nemožnosti prosperity celej rodiny, akneprosperujú všetci jej členovia. Aj tu sa mnohí ironicky pýtali, ako môžezaostávajúci Juh planéty zabrzdiť rozvoj veľmocí na Severe. Dnes sa to užnepýtajú, ale mnohé sa už napráva veľmi ťažko, lebo sa vytvorili určitémentálne bloky, keď sa „rozvoj" v „rozvojových krajinách" zo strany bohatýchkrajín často celkom úmyselne deformoval rôznymi neokolonialistickými praktikami a tie krajiny to vedeli, lensi nemohli pomôcť. To, samozrejme, neprospieva dobrým vzťahom, ale naopakextrémistickým myšlienkam skratových reakcií, ako je napríklad aj terorizmus.Solidaritaje teda dôležitý princíp, lebo od nej závisia vzťahy vo vnútri spoločenstva a najmä naplnenie cieľa spoločenstva. Samozrejme, aby sa nezneužívala, jepotrebné „vyvážiť" ju subsidiaritou .O tom by som si dovolil pár slov zas nabudúce.
