Hneď pred pohraničným stykom nás oslovuje pánv typickom ruskom kroji, krémové nohavice s pukmi, rozhalenkaa topánky do špica. Kupujeme si u neho autostrachovku na dva týždne. Jednása o poistku na auto, nakoľko naša zelená karta v Rusku neplatí.Vychádza nás to na 70 euro, zdá sa nám to dosť, ale ukázal nám cenník, kde tobolo napísané podľa kubatúry, kto koľko platí. Prejsť ukrajinsko-ruské hranicenám trvalo asi 3 hodiny, no a to sme furt niečo vypisovali, deklarácie,papieriky, sami ani nevieme čo, bolo to v azbuke. Dobrých 5 minút som sasmial s colníkom, keď mi ukázal papier, ktorý vypísal Peťo. Ako dátumnarodenia tam uviedol dnešný dátum, ale tak stáva sa. Možno to ani nebolo takésmiešne ale keď sa začal smiať colník a jeho všetkých 21 zlatých zubovnevedel som sa tomu ubrániť. Aspoň sme sa dozvedeli aký je dátum, podľapečiatky v pase. Rusi nezabudli okomentovať Zoltána a častovali ho slovami,že stará mašina. To už sme ako hlbko padli, keď nám oni vravia, že máme staráauto. My máme staré auto, ale vy chodíte na veľkú do diery. Ruskú časť Mišo naplánovalpodľa jedných motorkárov, ktorých cestopis našiel na nete a čiastočne smesi ju prispôsobili. Mali sme namierené do Volgogradu, Astrachanu, Elistya na Kaukaz, nakoľko sme vedeli, že je tam čo pozerať. Prvé mesto zahranicami nevyzeralo moc majestátne, rozpadnuté domy, deravé cesty, špinavéulice, vravíme si, že sme asi stále neopustili Ukrajinu.
Chceli sme si tuzameniť peniaze, ale banka bola už zatvorená. Zaujímavý bol však pohľad nabankomat a diskrétny odstup čakajúcich ľudí pri ňom.
Dostávame sa nadiaľnicu smer Moskva, z ktorej budeme čoskoro zbáčať.
V cestopise,ktorý išli už spomínaní motorkári sa fotili pri tabuli Moskva 1001.
Spravilisme symboliku a odfotili sme sa tam aj my. Ako som sa však zavesil, žezapózujem, na zadku sa mi roztrhli nohavice.
Neviem prečo nechcel som ichvyhodiť ale Budoši ma presvedčil, že sú už staré no a že načo mi budú. Smerovétabule nás navigujú na Volgograd. Pilo lúska slnečnicové jadierka, Mišo rozvíjateóriu o efektívnosti využitia energie, „akú to má logiku, že to lúskaš,keď pri tom minieš viac energie ako získaš?. Už keď sa začalo stmievaťspoločne bystríme pekné miesto na prespatie. Z hlavnej cesty sme zišli dodediny, kde sme si našli vhodného fleka. Naša rosnička Iľko Peťo sa dobrovoľneprihlásil, že dnes spí v aute on. Ako to dopovedal do minúty začalo pršať.Všetci štyria sedíme v aute a sledujeme tliace sviečky v oknáchrodinných domov. V polospánku pozerám do svojej tašky, kde mi akosi nesedífinančný stav mojej hotovosti. V hlave si premietam celý deň.V nohaviciach, ktoré mi Mišo vyhodil som mal 200 dolárov. Vraciame sa 130km na miesto, kde dúfam budú najdrahšie gate aké som kedy mal. Chuť na spánokvystriedal adrenalín v krvi, že či tam ešte vôbec budú no a ak tambudú, či v nich nájdeme to čo hľadáme. Išlo sa mi celkom dobre, cesty bolipoloprázdne, sem tam vysvetlená pumpa, priemerná rýchlosť 90, nikde saneponáhľame, jediné čo máme je čas. Bola to sekunda, keď auto pred nami prudkostrhlo volant doľava a z tmy vystúpili siluety dvoch postáv. Uprostred našehocestného pruhu v protismere dvaja na mol opití chlapi opierajúc sa o sebakráčajú proti nám. Bolo vidieť iba štyri lesknúce sa oči a neprítomnývýraz v ich tvárach. Museli mať riadny kolotoč, všade okolo nich svetláa oni uprostred. Sekunda nepozornosti a Zoltán ako aj my by sme siniesli do konca života na sebe ťažké bremeno dvoch osudov. Pre naše šťastie somstihol strhnúť volant na krajnicu, pár metrov sme prešli po tráve ale čo bolodôležité, bolo to bez strát na životoch. Adrenalín v krvi zvýšený namaximálnu možnú hladinu. Dorazili sme k tabuli Moskva 1001, zase raz. Priceste viali nohavice, bál som sa do nich pozrieť, Mišo však z nich víťazoslávnevytiahol peniaze. Všetkým nám v momente odľahlo. Zájdeme ešte doneďalekého nonstopu a objavujeme šaurmu, niečo v štýle gyros, dobrýšmak. Sledujeme ako vedľa seba na diaľnici večer pracujú a spolunažívajúpolicajti a pasáci s osadenstvom. Vyčerpaní nachádzame odbočkuz diaľnice, kde si rozkladáme stan a v momente spíme. Zobúdzamesa do blata.
Aj na to blato tu majú iné normy, jeden krok a kilo blatanalepené na podrážke. Kilometer od nás objavujeme skládku kovového odpadu.Kamaz za Kamazom s predimenzovaným nákladom stojaci v rade.
Cesta doVolgogradu bola fádna, akokeby sme jej časť už včera čiastočne absolvovali.Zaskočili nás tak akurát staré nové Lady, ktoré tu ešte stále vyrábajú.
Ešte predniekdajším Stalingradom, medzitým ako sa Peťo oddával svojim kulinárskymschopnostiam sme si spravili foto ako ideme dobiť druhé najdlhšie mesto nasvete (údajne 140km).
Vchádzame do mesta, po minúte sme sa stratili, blúdimeuličkami, nevieme kam kade.
Chceme nájsť vlakovú stanicu, kde ponúkajú ľudiaubytko u nich doma. Ako tak stojíme pri Zolovi a čakáme na spasenie,že vlaková stanica príde k nám a nie my k nej, pristaví sa prinás chlapík, že či nám môže dáko pomôcť. Videl našu ŠPZ tak nás oslovil, robil6 rokov v Čechách šoféra, tak rečová bariéra nebola žiadna, len sme muselina neho rozprávať po česky. Na druhý pokus nám nájde hotel, s cenovoukategóriou nám pristúpnou. Sme sa vtedy ešte cítili byť pri peniazoch, 600korún na hlavu nám prišlo normálne. Zoltána nechávame na parkoviskua manželský pár, ktorý nám už dostatočne pomohol nás berie do mestapoukazovať nám pamiatky. Vyzerajú dôverčivo, nebojíme sa o svoje orgány.Boris nám ukazuje banku, v ktorej robí a následne banku,v ktorej robí jeho žena. Budova za nami, údajne jediná, ktorá ostala celápo obliehaní Stalingradu.
Múzeum vedľa, ktoré mi pripomínalo viac jadrový blokako múzeum, už bolo zatvorené.
Najväčším monumentom bola 83metrov vysoká matkaRus.
Západ slnka nám pri nej dotváral nazabudnuteľnú atmosféru.
Na medzistupnik soche sa nachádzalo jazero sĺz, ako aj horiaca fakľa, okolo ktorej nastenách boli vytepané mená rodín, ktoré padli vo vojne.
Ukazujú nám ajmonumenty mesta, ktoré vo wikipédii a ani v žiadnych sprievodcochnenájdete, ale také máme aj my doma. Napríklad most, ktorý už stavajú 20 rokova furt nie je dokončený.
Ďakujeme im za ich drahocenný čas a poberámesa peškom smer bulvár pozrieť večerné mesto. Chcel by som Vám presne popísaťamtosféru Volgogradu, ale to by som musel mať v krvi viac básnikov ako lenHviezdoslava. Skrátene, nočné lampióny ožiarujúce šedé betónové steny ulícnasiaknuté vlhkým vetrom majestátnej Volgy lemovali dievčatá v róbach mnedenne nevídaných. Proste som neveril ako boli doobliekané, v kladnom slovazmysle. Bola radosť sa na ne pozerať.
Keď už boli oči unavené, ozvali sažalúdky. McDonald je skrátka fajn. Po príchode na hotel nám recepčná odovzdávaigelitovú tašku, v ktorej nachádzame bonboniéru od už spomínanéhomanželského páru, ktorý nám ukázal mesto. Spravili si ešte aj tú starosť, lenpre našu radosť, že kúpili nám sladkosť. Dobrosrdeční fest.
Ráno sa poberámez hotela so štatistikou 5 mŕtvych švábov a ideme Zoltánovi ukázaťtiež niečo z mesta, aby mal aj on dáku pamiatku.
McDonald je zase raz skrátka fajn.
Opúšťame mesto a vydávame sa do vzdialeného Astrachanu. Po ceste násnečaká nič, nič tam totiž nie je.
Cesta rovno, zákruta žiadna, sem tam sa nájdepolicajná kontrola, ktorá pre naše šťastie v čase letných úpekov nemá túsilu ísť von do toho dusna. Sem tam tieň. V tieni kone, v tieni kravy. Inémravy.
V mape nachádzame kemp pri Volge, máme v pláne ho nájsťa prespať v ňom. Pristavili sme sa pri pocestnom bare s názvomAstrachanka, kde sa pýtame na onen kemp. Postarší pán, ktorého sme oslovili násvolá k nemu do baru, že si máme ísť dať niečo pod zub. Prisadne si ku náma ruštinou, ktorej moc nerozumieme sa nás pýta čo sme zač. Neviem čím smesa mu zapáčili, ale zrazu sme mali na stole jedla a pitia čo nám hrdloráčilo. Zlatý bažant a demänovka neviem či mu bola po chuti, ale vypilvšetko čo sme mu dali. S pribudajúcou hodinou sme sa zoznámilis celým domácim osadenstvom. Každý jeden chlap čo prišiel podáva nám rukya priateľsky nás víta. Zisťujeme identitu našich hostiteľov. Jedná sao dagestanských čečencov, ktorý utiekli zo svojej vlasti skrz vojnu domavšetko zanechajúc, žijúc si svoj život v nehostinnej púštnej oblastiRuska. Keď som Sadámovi Chosému, majiteľovi Astrachanky povedal, že čečenci súu nás známy skôr ako teroristi než príjemní hostitelia, tak bez mrknutiaoka s úsmevom na perách odpovedal, že slováci sú teroristi.
Priemerná váhazlata na jeden chrup tu bol tak polkila. Chlapíci zavolali aj policajta nechpríde turistom podať ruku. Neviem či sa mi ešte podarí vrúcne sa objať sošikmookým ochrancom zákona. Sadám dostal miestami chuť tancovať a naNámornícku od Vidieku tancoval originál ako Kuric.
Na oplátku nám ukázaldagestanský štýl tanca, ktorý sme praktizovali s nonšalantnou čašníčkou.Neviem čo to znamená nonšalantná, ale Wlacho, náš spoločný kamarát tak nazvaljednu čašníčku v Moldavsku, tak odvtedy voláme všetky nám príjemnénonšalantnými. Chceli sme aj zaplatiť náš účet ale nebolo nám dovolené. Autovonku dali strážiť miestnymi chlapcami a my sme sa v Astrachankedosýta bavili až do záverečnej. Sadam z posledných síl čo mal zavelil, žeideme spať k nemu a tak aj bolo. Ubytoval nás do stoky, ku ktorejviedla prašná cesta. Záchod bol ako inak vonku diera. Smrad z nej vychádzajúcima dnu ani nepustil, riadky v záhradke mi prišli viac vhod. Sprcha žiadna,steny krivé, deravé a neviem ešte aké, zo stropu nevyseli lustre ale ibakáble, podlaha nevidela vodováhu, ale hlavne že bol počítač a my sme simohli pustiť Vidiek a pokračovať v párty u dagestanskýchčečencov.
Chalan, ktorý sa celý deň pozeral na naše auto, prišiel s otázkouči sme francúzi.
Ale bolo to lepšie ako keď sa nás nonšalantná čašníčka spýtala,či Slovensko je v Amerike. Ešte za relatívneho triezva nám domáci sľúbili,že ďalší deň pri Volge zarežú ovcu a budeme si robiť spoločne šašlíky. Obavyz toho že nás v noci zožerú sa nenaplnili. O deviatej ráno smesa mali stretnúť, nuž boli sme jediní, ktorí boli schopní vstať. Chosého ženanás ubezpečila, že vstať tak skoro nevstanú lebo alkohol u staršíchvyprcha nie tak rýchlo ako u mládeže. Jediné čo máme bol čas, ale nechcelosa nám akosi čakať kým sa prebudia, nechali sme ich pozdravovať a vybrali smesa za ďalším dobrodružstvom...
