reklama

Rusko 2008 (časť 5): 1000km a sme pri mori.

Zobúdzame sa do ďalšieho rána na tisícky kilometrov vzdialení od pohodlných postelí domova. Sadáme do Zola, z ktorého sedačiek sa víry prach a spoločne sa vydávame za ďalším dobrodružstvom naprieč Ruskom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Stokársky sa pristavíme na prvom parkovisku, kde si na raňajky dáme najhoršie párky v histórii ľudstva. Oblieha nás jeden krívajúci dunčo, ktorému mleté mäsové výrobky celkom chutili. Sila zvyku. Cez neďaleký plot preliezal postarší ošarpaný pán v roztrhaných gacoch do svojho príbytku postaveného z drevených lát, kobercov a vlnovkového plechu. Nechceli sme ho fotiť, lebo nám prišlo smutné fotiť ľudské nešťastie. Namiesto toho sme mu zaniesli aspoň chleba čo sme mali navyše. Keby sme mu asi dali aj z tých párkov, ktoré medzičasom zhltol blšiak tak je možné, že by nás ešte preklial, že mu chceme zle. Deň bol horúci, kapota Zola bola vhodne rozohriata na prípravu kulinárskych špecialít. Do Rostovu sme sa dostali vyzeralo to tak, že v čase dopravnej špičky. Chceli sme si pozrieť mesto, dať McDonald ak by tam dáky bol, nuž ale Zolo bol proti. Akosi nestíhal chladiť motor, stalo sa to čo čert nechcel, uvoľnila sa nám hadička s vodou, tá vyvrela, motor sa prehrial, no a my sme ostali trčať v kolóne áut smerujúcich do mesta, ktorá sa prestala hýbať, z časti vďaka nám. Vlastnoručne sme vytlačili sme náš vrak na chodník aby sme nebrzdili už dosť pribrzdený dav, otvorili kapotu a začali skúmať laickým okom, že čo to to sa vlastne stalo. Po krátkej, ale plodnej debate sme si rozdelili úlohy. Mišo a Peťo išli hľadať kde kúpia destilovanú vodu a ja som mal pripevniť uvoľnenú hadičku na motore. Rišo mal na starosti pozerať sa na mňa a ničoho sa nechytať. Hadičku som po chvíľke útrapy dal do pôvodného stavu a išiel som si zdriemnuť do auta, kým prídu chlopaci z mesta. Zas nás raz Zolo presvedčil, že aj auto má dušu, bol smädný, vypýtal si vodu. Ako si tak nežne driemem v útrobách rozhorúčného Zola, vydesený hlas Riša ma budí. „Vstávaj, vstávaj, policajt prišiel“. Na toto naliehanie sa snažím čo najlepšie reagovať, no z toho tepla som bol taký oťapený, že som sa iba postavil von no ale nebol som schopný zotriediť v tej rýchlosti myšlienky v hlave, nie to ešte dať príslušníkovi ucelenú odpoveď na jeho otázku, že prečo stojíme na chodníku s autom. Zhlboka som sa nadýchol, v ústach akosi sucho, rozlepil som oči, ukázal na kapotu a povedal „auto bl-bl-bl“. Ešte som mu ukázal mláku čo bola pod Zolom, tak sa tváril, že pochopil, že nám voda z neho bybublala. Dôstojne sa nás spýtal odkiaľ sme a následne zavelil, že sa máme posunúť o dva metre Ďalej, nakoľko im zavadziame vo výhľade, lebo kamerovali vodičov , ktorí neboli pripútaní a následne od nich brali peniaze, predpokladám, že nie do štátnej kasy ale do vlastného vrecka ako je to tu zvykom. Chalani sa vrátili, doplnili sme Zolovi tekutiny a vyrazili sme smer Ukrajina. Rostov bol začarovaný, tak sme do neho radšej ani nakoniec nešli. Po ceste smerom k hraniciam sme si dali ešte jednu zástavku v meste Taganrog. Vytiahli sme z auta bačkory a išli sa prejsť. Všade bolo veľa mladých ľudí, no a všetci sa prechádzali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu

Tak sme nechceli trčať z davu, tak sme sa prechádzali aj my. Hore-dolu a zas späť.

Obrázok blogu

Ako sme tam tak chodili, stretávali sme stále tých istých ľudí. V Taganrogu sa stále všetci prechádzajú hore-dolu a späť. Objavili sme tam aj celkom pekne upravený park s kolotočmi, preliezkami a ľuďmi, ktorí sa stále prechádzajú.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Všetci mali brutálne vypracované lýtka, buď z toho že sa stále prechádzajú, alebo z dráhy, kde si sami musia šlapať. Ako sme sa tak prechádzali, objavili sme českú reštauráciu. Dnu sme ani nešli, vonku bol totiž cenník, ktorý nás odradil pivom za 200 Sk. V ten moment sme prišli na to prečo sa všetci prechádzajú , bo nemajú na to aby si išli sadnúť do reštiky. Unavené nohy nás dovliekli do Zola, ktorý nás už netrpezlivo čakal, aby s nami mohol ísť na hraničný prechod. Keď sme naň dorazili hneď nás zastavil chlapík, že ak mu dáme peniaze, že nás pustí dopredu s autom, že nebudeme musieť čakať v rade. Zvyknutí na Shengen a naivní sme ho odmietli. Však počkáme, čas je jediné čo máme. Dokopy sme čakali 7 hodín, kým sme sa dostali na druhú stranu. Čakanie v rade sme si krátili každý po svojom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Jeden spal v aute, ďalší na kapote auta, ďalší tlačil auto, keď sme sa o čosi pohli. Ja som si to rozprestrel na zemi medzi kamiónmi. No a 7 nekonečných hodín sme všetci spoločne zlepšovali v čakaní. Trénujeme na majstrovstvá sveta v čakaní. Nad ránom sme sa dostali do Ukrajiny, kde nás po 200 metroch zastavil policajt. Dali sme sa s ním do reči, pýtal sa, že odkiaľ kam máme namierené. Mišo mu odpovedal, avšak len do momentu, kým z neho nevypadla otázka „pačemu vy narušajete naša predpisy?“ Pozreli sme sa všetci na seba, namosúrení, že zas nevieme čo od nás chce, respektíve sme vedeli čo chce, ale netušili sme začo nám chce dať tú pokutu. Z toho čo rozprával sme pochopili, že niečo o zaradení sa do pruhu, ktorý tam nebol. Zahrali sme sa hru na lingvistov, zrazu mu nikto z nás nerozumel. Žiadne „nepanimáju“. Jednoducho mu Mišo povedal po slovensky „ja ti nerozumiem“. Spýtal či vieme po anglicky, bolo to dosť trápne klamať, že nevieme, ale zvládli sme to. Stále na nás rozprával, no keď zistil, že s nami asi nepohne, nakoľko na jeho otázky sme odpovedali mlčaním, pochopil že to fakt nemá cenu. Už iba zavelil gestom, že sa máme pobrať kade ľahšie a v tom momente tam ostal po nás len kúdol dymu, nieže by sme tak rýchlo vyrazili, ale u Zola to bolo bežné. Teraz máme pred sebou 700 kilometrov do najbližšieho cieľa, ktorým bola Odesa, kde plánujeme kúpiť ruské matriošky, lebo v Rusku ich nemali. Po ceste sme sa rozpamätali, že v Mikolajeve, ktorý máme po ceste majú červeno-žltý fastfood. Čo by nie? Hlady boli stále a bolo treba ich zahnať. Zastavili sme sa tu, spojili príjemné s užitočným, t.j. najedli sme sa, sadli do baru, dali si v miestnej prevádzke fotoštúdia napáliť CD s fotkami, aby sme mohli vyprázdniť dátové karty. Trvalo im to asi 2 hodiny, kým to dokázali. Všetko tu trvá strašne dlho, lepšíme sa v čakaní každým dňom. Čas v čakaní nám spríjemnil chlapec, ktorý nám nerozumel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Do Odesy prichádzame za tmy. Mesto je plné turistov, prebieha v ňom rekonštrukcia všetkých chodníkov, ciest a pamiatok. Sadneme si na Potemkinove schody a nasávame atmosféru a chalani nasávajú. Odesa je jedno prekrásne mesto, zaujme architektúrou, nočným životom, celkovou atmosférou. Keby Vám zaviazali oči a teleportovali Vás tu a mali by ste uhádnuť, v ktorom štáte ste asi posledné čo by človeku napadlo, že je na Ukrajine.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Možno len podľa toho, ak by sa k Vám dostal chýr, že v Odese chodia všetky baby bez podprsenky, tak to možno podľa toho. Mesto absolútne nezapadá do koncepcie štátu. Zolo nás už netrpezlivo čaká tam kde sme ho nechali, aby sme sa s ním mohli ísť vybrať na miesto odpočinku dnešnej noci. Chceme ísť niekde do dákej dediny do bočnej uličky zložiť už unavené hlavy. Ako sme si vyštartovali, všetci navigátori mi pospali, hľadám „ubytko“ sám. Cesta z mesta nekonečná. Dostal som sa na dáky hlavný Ťah, vyzeralo to normálne ako diaľnica, žiadny zjazd z cesty nie je. Všetci spia, ja zaspávam tiež. Za volantom. Cesta bola našťastie natoľko široká, že som stihol otvoriť oči skôr, než sa niečo stalo. Zburcoval som dav v aute, aby sa so mnou rozprávali, lebo zaspím zas. Najhoršie bolo, že sa tam nedalo nikde zastaviť a ani zísť z cesty. Proste som musel šoférovať bez ohľadu na neustálu potrebu spánku. Vyhadzujem smerovku, odbočka do dediny. Stojíme, spíme. Ráno, keď sme sa zobudili, tak sme zistili, že spíme tak meter od cesty a 5 metrov od diaľnice.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Dnes a najbližšie dni máme naplánovane more a pohodu pri ňom. Kým sa ale ešte dáme do šortiek nadobro, ideme pozrieť Katakomby, ktoré sa nachádzajú neďaleko. Trošku nám to trvalo, kým sme ich našli bo nikde nebola žiadna tabuľa. No ale to bol asi účel, lebo to boli tajné katakomby prepletené dĺžkou 1 000 kilometrov . Boli využívané partizánmi počas druhej svetovej vojny. Orosené vápencové steny rozprávali príbeh, príbeh ľudí, ktorí tam roky žili, chovali zvieratá, a ukrývali sa pred svetom.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Naša sprievodčíčka nám ukázala to čo možno ukrajinským turistom nezvykne ukazovať. Pozostatky slovenskej kultúry v chodbách s nízkym stropom. Slovák, ktorý žil v odeských katakombách zanechal po sebe maľby na stenách, možno v domnení, že tam raz prídu dáky našinci a nájdu ich. Ďakujeme ti Gusto za toto gesto.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po zmysluplnej exkurzii sa naše myšlienky sústreďujú už iba na pláž a jej rozpálený piesok medzi prstami smradľavých chodidiel. Iľjičevsk je to mesto naše, kde strávime tak ako minulý rok tak aj tento prímorské dni Ukrajiny. Ubytovanie 100 metrov od pláže vychádza na dákych 180 korún ak ma pamäť neklame. Ubytujeme sa na najvyššom poschodí dvojposchodovej unimobunky.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Vyložíme veci zo Zola a šup na pláž. Po ceste však plážový bar, na pláž sme sa prvý večer nedostali.

Obrázok blogu

Zato sme sa však dostali na miestnu diskotéku, kde na parkete vládli ženy rôzneho typu. S chalanmi sme sa privtreli do davu tancujúcich mongoloidných dievčat. Ale boli tam aj typické devy ruského výzor, samozrejme bez podprseniek. Takúto jednu si vyhliadol náš kamarát. Vybral si zrovna tú najkrajšiu z davu, tú ktorá sa zo všetkých vrtela najsamlepšie. No a predstavte si ona s ním tancovala, potom sa s ním rozprávala, potom mu povedala ako sa volá, odkiaľ je, kde je ubytovaná a že kde sa stretnú na ďalší deň. Peťo sa rozhodol, že na ďalší deň bude trhať partu a odíde za svojou kamarátkou z Kazachstanu. Celý vysmiaty sa k nám vrátil, že s ňou bol a že mu dovolila aby ju volal Bejbička, že tak ju volá iba jej najlepšia kamarátka. My sme mali svoj program. Vyťahovali sme plyšové zvieratká z automatu na mince, ležali na pláži, do mora sme chodili recyklovať, pilo sa, Pilo tiež, chodili sme na nanuky, bo tam predávalo dievča aďoidného typu. To je typ dievčaťa, ktorý sa podobá na našu spoločnú kamarátku Aďu. Veľmi pohľadná, hlboký pohľad, snedá, také milé slušné žieňa, baba k sežráni.

Obrázok blogu

Inak keď som sa vrátil z tohto tripu na Slovensko, dal som sa dokopy s tou našou spoločnou kamarátkou Aďou, no a zatiaľ nám to klape. No a okrem zmrzky od dievčaťa aďoidného typu sme žrali všetko čo nám prišlo pod ruku. Peťo si dohodol s Bejbičkou rande na skoré poobedie. Medzitým my sme sa venovali naším záujmom na pláži. Voayeri jedni.

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

V piesku sme si spravili kruh, do ktorého nik nemohol vstúpiť, boli sme v ten moment v inej dimenzii. Čo však čert nechcel Peťo sa vrátil po pár hodinách hľadania, no úsmev na tvári mu nebolo badať. Po kazašskej pussycatdolke ani chýru, ani slychu. Mišo mu to vysvetlil, že nech ju ani nehľadá, že nech si dá s nimi pivo. No nedal si povedať, šiel hľadať ďalej. Mišo s Rišom už dopíjali 12te pivo, keď sa Peťo vrátil, že zas ju nenašiel. Smutný si k nám prisadol, položil na stôl plyšovú hračku, ktorú pre svoju dovolenkovú lásku vytiahol z automatu. Mišo mu to zas raz vysvetlil popritom ako plieskal tú plyšovú vec o lavicu, až kým je neodpadlo jedno oko: „kašli sa na to, veď ty ju hľadáš už 12 pív“.

Obrázok blogu

Peťovi v tú noc nebolo rady ani pomoci. Jeho zúfalé hľadanie sa ukončilo naším odchodom z danej lokality, kde 5 minút pred tým ako sme nastúpili do Zola našiel Peťo Bejbičku. Dal jej zafúľanú hračku bez oka, ona mu dala vysvetlenie, že musela odísť preč a dala mu mail, aby jej napísal. Nám sa hneď zdalo, že v tom bude háčik, v Kazachstane internet. Nuž nášmu spolubojovníkovi na tomto tripe to stačilo. A zas mal zvyšok cesty ten jeho úsmev na perách. Chalani boli radi, že už nebude vymýšľať a zas s nimi začne piť. Príbeh so šťastným koncom nečakajte, odpoveď na mail od nej neprišiel, pokiaľ sa dostal vôbec k nej cez hranice a cenzúru. Čo sa týka našej cesty, máme pred sebou ešte dáka tie zážitky z Moldavska, dúfam, že ich čoskoro zverejním.

Stanislav Thomka

Stanislav Thomka

Bloger 
  • Počet článkov:  57
  •  | 
  • Páči sa:  9x

Poslanec mesta Martin a Žilinského samosprávneho kraja. Zoznam autorových rubrík:  Rusko 2008čo deň dalUkrajina 2007Politika

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu