V očiachnašej posádky vidím veľké nadšenie, ideme predsa skontrolovať jednyz najväčších vinných pivníc Európy. Čakalo nás však nemilé prekvapenie.Vrátnik čo nám včera povedal, že máme prísť na ďalší tam samozrejme už nebola ten čo nás tam čakal nám oznámil, že v nedeľu sa do najväčšejturistickej atrakcie Moldavska nedostaneme nakoľko je zatvorené. Ďalší deň sanám už čakať nechce, ešte by sa stalo, že aj v pondelok by sme sa tamnedostali, tak to by asi narušilo naše ďalšie cestovateľské plány. Máme aspoňdôvod vrátiť sa tu opäť. V miestnych potravinách kupujeme vína tejtooblasti pre chuťové poháriky naších mám. To najdrahšie, v najkrajšomobale, zapečatené voskom, višlo nás na 60 korún. No nekúp to! Rozmýšľame čos načatým dňom, keď do rany nám prichádza postarší pán, pravdepodobnedôchodca. Mohol by sa vyznať. Zobrali sme mapu a sme sa ho spýtali čov ich krajine by nám odporučil pozrieť si. Ukázal nám na hraničný prechoda poslal nás do Rumunska. Zmysel pre humor a orientáciu mu nechýbal. Dámena jeho slová, nasadáme do Kersona a prášime preč. Po ceste sme bolidonútení zastaviť sa v servise a vymeniť jednu zimnú pneumatikuzjazdenú až na drôt, za novú.
Nebola ani drahá, dákych 700 korún, ale výmena za25 korún mi fakt vyrazila dych. Pána v servise sme odmenili ešte jednýmCorgoňom a jedeme dál.
Rumunskov dohľadne, hlad tiež. Lenivosť naša neopustila nás, aj keď sme mali eštekopec zásob rozhodli sme sa prestravovať v meste Ungen. Slečna obsluhujúcana letnej terase nás posiela si zameniť peniaze, nakoľko eurá by jej šéf otĺkolo hlavu. Poslala nás rovno po ulici, vraj nás tam zastaví chlap, ktorý námspraví exchance. Nechápal som ako ho nájdeme, neverili by ste, ale on našielnás. Išli sme stále rovno a pristúpil k nám muž, že či nechcemezameniť. To sú služby. Vraciame sa späť a objednávame si dáku tu pizzu. Potrošku dlhšej chvíli sme sa jej dočkali. Iné stoly, keď dostali túto talianskudobrotu v moldavskom prevedení boli vybavení aj príborom. Ten sak nám však nedostal. Slečnou donesené nápoje sa z väčšej častivymikali objednávke, ale nahrádzala to príjemným úsmevom, tak sme jej všetkynedostatky spokojne odpúšťali. Po veľmi lacnej, no nie však veľmi gurmánskejkonzumácií pripečeného cesta, sme ukázali ako to na západe chodí. Za tringeltv celkovej hodnote 80 korún sme dostali trikrát „thank you!“ale radosť na naších srdciach bola neopísateľná, keď sme videli tú iskruradosti v očiach mladej čašníčky. Kersonovi sme na pumpe tiež doprialia za posledné moldavské peniaze mu opláchneme nádrž. Hraničný priechod boltrošku choatický. Z okienka ku okienku, nevedeli sme čo a kde ísť,prečo nás posielajú tam a tam, ale bavili sa na nás a my sme sabavili na tom ešte viac. Keď sme mali celú papierovačku za sebou prišli sme kuposlednému článku celej byrokracie, kde na nás čakal priemerne vyžratýuniformovaný úradníček. Zobral nám pasy a papiere od auta tváriac sadôležito. Spýtal sa nás či je Slovensko a Česko v EÚ a keď smemu povedali, že áno, spadla hanba z neho, pristúpil k nám bližšie,pošúchal si na pravej ruke palec o ukazovák a z jeho úst višloveľmi zrozumiteľné: „a na pivko mám kde?“. Jeho veta nás zaskočila aj keďsa to vlastne dalo čakať. Postavili sme sa vedľa seba a povedali si „jedenza všetkých, všetci za nikoho“. Ale nie. Jednoducho sme sa rozhodli hoodignorovávať, kým ho to neprestane baviť, veď sa neponáhľame nikam. Keď všakk nám pristúpil po tretíkrát a mlel stále to isté, rozhodol som saobetovať za naše prepustenie 7 hrivien, čo nám ešte z Ukrajiny zostali.S tými ma však poslal do kelu, že ak nemám moldavské chechtáky, mám si ísťdo banky zameniť a doniesť mu tie. Druhý s ním kooperujúci colník násmedzitým poslal ešte zaplatiť 5 lei do pokladne, netuším dodnes za čoa samozrejme ani on si nezabudol vypýtať na pivko. Radek ich skúsiluspokojiť s kovovou dvojeurovkou, ale ten spustil na naho ostrú paľbu„banka panimáeš“. Nechcel ani eurá. Po vyše polhodine po mne vyprskol, že simám zobrať všetky papiere a vypadnúť odtiaľ. Dvakrát nám to prizvukovaťnemusel, len sa tak za nami zaprášilo. O pár metrov na to nás už čakalimodré vlajky so žltými hviezdami. Cítili sme sa akoby sme prišli domova to sme boli ešte len v Rumunsku. Jedinú chybu čo sme spravili bolokeď sa nás pýtali, že kde sme búrali povedali sme, že sa nám to stalov Odese. Vypýtal si od nás policajný záznam z miesta nehody. No, kebysme dáky mali aj by sme mu ho dali. Len tak prižmúril oko a ešte sa snažilzistiť čo pašujeme. No okrem Riša, čierneho ako Rumun a šiestich fľiašvína sme vskutku nemali. Cestu sme si ďalej naplánovali do mesta Iasi, kde smeobjavili už roky zmiznuté WTC.
Historické centrum, údajne bývalého hlavnéhomesta Moldavska bolo plné kostolíkov, vežičiek, sôch a dlažobných kociek.
Tak sme sa tu trošku potúlali. Už keď sa stmieva, vieme čo nás čaká. Pátraniepo vhodnej čistinke, kde uložíme naše telá na odpočinok. Hneď ako sme zišliz hlavnej cesty betón sa mení na kombináciu betón – blato – štrk. Cezdedinu kde aj cez deň je tma, kde oproti nám sa valí rebrinák s konskýmzáprahom, kde z krčmy vyliezajú ľudia, keď počujú zvuk motora, spať verunebudeme. Bola nekonečne dlhá a boli sme nekonečne šťastní, keď sme juopustili. Pole za ňou bolo široké, tu sme sa zložili, najedli a zo sekeroupri hlave zaspali.
