Čím boli bližšie tým som si viacpredstavoval ako ma dohryzú a asi som v tom nebol sám. Namiestotoho, aby sme vstali z trávy, jeden druhého sme sa pýtali.
„Počuješ to?“
„Áno počujem.“
„A čo myslíš? Idú k nám?“
„Myslím, že áno.“
A tým aj zhasla naša nočnákonverzácia. Ich štekot sa zintenzívňoval každou sekundou. Spravili sme veľkúchybu, že sme sa nezdekovali, ale v tej rýchlosti nám to neprišlo. Akosi nebolo síl. Tieblcháče nás síce len obehli, ale zbytočne sme pokúšali štastie. Ich brechot sastráca v diaľke. Budí nás ranná rosa a návšteva z karavanuodvedľa. Ako sme tam tak večer zaparkovali poľské auto vedľa nás sme si všimli,ale to české nie.
Chlapík sa nám potreboval vyrozprávať, už druhý týždeň je nacestách sám s manželkou. Tomu hovorím odvaha:) Medzičasom počas nocisa aj potok vylial, bol trikrát väčší ako v noci, keď sme sa ním brodili. Nášdnešný cieľ nebol náročný. Prejsť hranice do Maďarska a schovať sa niekdev tieni, lebo pieklo príšerne. Doslova horúci fén nám fúkal otvorenýmoknom do útrob Kersona. Hranice som prespal a už sme boli u našich južnýchsusedoch v blízkosti Srbska. Na mape sme našli prvý obrázok bazéna a smerujemedo Szegedu na kúpalisko schladiť si hlavy. Bazény ako všade inde, bufety tiež,Zlatý bažant tečie prúdom. Chlapci kreatínoví, potetovaní národnými znakmi Maďarska.Dievčatá...sami posúďte.
Škoda, že nerozumieme reči ich kmeňa. Celý deň sme tu presedeli, tisíce fórintov pomíňali,napriek Rišovím námietkam sme sa dohodli na zajtrajšej návšteve Budapešte. Argument, že študuje50 kilometrov od nej nás nepresvedčil. Iba čo sme ho dodžubkali, že je k nejtak blízko a nikdy tam nebol. Z kúpaliska sme sa zodvihli, keď užneboli také úpeky. Aj tak sa v Kersonovi nedalo sedieť. To čo je uprostredleta tu na nížine sa nedá inak nazvať ako peklom. Jazyky vyplazené zastavili priprvom Tescu, cítime sa ako doma.
Spásu mi priniesla Kofola, myslel som si, žeodpadnem medzi regálmi, keď som ju tam zbadal, svietila tam ako zlaté prasiatkona Vianoce. Vybozkával som ju ako sa na správneho kofoholika patrí. Keď jumiluješ, nie je čo riešiť. Slnko zapadá.
Cestu smerom do Budapešte nám spríjemňujúslečny postávajúce, telom si zarabajúce. Zastavíme v poli, spať sa nedá,je desať hodín večer a vonku je dusno, teplo, hic. Dnes sa mi o tom teplemôže akurát tak iba snívať. Okoloidúce autá mi pripomínajú, že od hlavnej cestynás delí iba pás kríkov, Kofola pri hlave mi pripomína moju posteľ, zaspávam o poljednej, keď sa vzduch ako tak schladí.
