Slovenské hranice, formalita. Ukrajinské, byrokracia. Jeden dá papier, druhý ukáže ako ho vypísať, tretí ho skontroluje, štvrtý dá naň pečiatku aby ho ten piaty mohol zobrať. Pri vstupe na ukrajinskú colnicu odporúčam ísť pomaly a všímať si značky s nápisom „STOP“. Ja som prehliadol hneď prvú. Z oboch strán sa ku nám rozbehli colníci, že máme zastaviť. Ženská čo k nám dobehla sa na nás iba smiala, že sme prvýkrát na Ukrajine, ale jej kolega nebol dvakrát príjemný, zvlášť keď utekal ku nám aby sme zastavili, držal sa jednou rukou púzdra od zbrane. Prevedčil by asi každého, neostal som výnimkou a aspoň som poriadne preveril brzdné schopnosti nášho tátoša. Keď nám pozreli do kufra, veci z neho vypadávali. Spýtali sa nás kde máme namierené a či nepašujeme zbrane a poslali nás ďalej. Strávili sme tu asi polhodinu, nikto nerobil problémy, asi ich presvedčil plynový sporák, hrniec a stan, ktoré boli na vrchu, že máme v ich krajine len a len dobrý úmysel. 20 metrov za colnicou nás obklopilo stádo rómskeho obyvateľstva, niečo ako uvítací výbor. Vítali nás so slovami „máme lepší kurz, máme lepší kurz“. Slová ako „dajte pokoj, nič nechceme“ nezaberali. S Radekom sme sa museli cez nich predrať. Prvá fotka na Ukrajine, socha vojaka pozerajúceho sa netuším kde, keďže Moskva bola úplne iným smerom.
Dobré cesty striedali zlé, išli sme smer Ľvov. Nechceli sme ísť po hlavnom ťahu, že to bude nuda, tak kadejako cez dedinky sa tam dostaneme. Policajné kontroly boli pred vstupom do každého kraja, inak príjemní boli celkom, iba skontrolovali pas, žiadne otáľanie. Aj ľudia boli milí a radi nám vždy pomohli, keď sme sa pýtali na cestu. Najlepšie boli dve babky, ktoré začali rozoberať, že či smer, na ktorý som sa ich pýtal je priechodný alebo nie. A ja sprostý, dobrá – nedobrá, cesta to je, tak tadiaľ pôjdeme. 50 ročný zvetraný asfalt, dnes už len štrkopiesok, v mape vyznačený žltou čiarou.
Cez 20km úsek sme museli zopárkrát preraziť stádo kráv pasúcich sa na ceste
S vlastným autom by tadiaľ išiel iba samovrah. Naštastie to naše bolo predurčené k takémuto cieľu tak sme hrabali do kopca slalom pomedzi jamy. To, že sme šli po ceste a nie po poli sme vedeli iba vďaka zhdrzaveným zvodidlám. Už sme ani nedúfali, že natrafím na súvislú vrstvu betónu, ale stalo sa. Prekrásnymi serpentýnami ukrajinskej pahorkatiny sme sa dostali do našej prvej zástavky.
V Ľvove sme odparkovali na stráženom parkovisku, kde sa za parkovanie platí na deň toľko ako u nás za hodinu. Mesto nebolo trikrát pekné, bolo cítiť smog vo vetre, všetko bolo špinavé a šedé a všade bol neskutočný bordel po zemi. Takto som si veru Ukrajinu nepredstavoval. Ako v každom centre bola masa ľudí, Hotel Praha, uniformovaní len tak postávajúci, dedkovia hrali v parku šach, mlaďoši popíjali pivko.
O 30km ďalej sme sa usadili v prícestnej krčme. Chalani vyskúšali miestne čapované. Inak by to asi ani nemohlo byť aby Cola stála menej ako pivo, ani tu to nie je výnimka. Vytiahli sme si piškóty a nutelu a spravili si hody. Keď už bola ako taká tma, bolo na čase opustiť lokál, aby sme si našli vhodné ubytovanie. Zbočili sme na prvej križovatke z hlavnej cesty, zišli sme do poľa a zakempovali. Noc v kráľovstve moskytov vyzerala následovne. Rišo, Mišo, Radek spali pod stanom a Stano v aute. Rišo, Mišo, Radek nespali pod autom...
