Budapešť je pred nami necelých 50kilometrov. Po ceste sme sa samozrejme stratili, veď prečo nie. A keď jedenz nás nemal kredit, tak o to to bolo zaujímavejšie. Musíme sa dostaťdo mesta čo najskôr, aby sme Vlachovcom napísali kde sa nájdeme. Vybrali sme ako miestostretnutia obchodný dom Tesco, na ktorý sme natrafili po ceste. Poslali smesprávu a neostalo nám nič iné len čakať a dúfať, že trafia do toho správneho, lebonebolo v meste isto jediné. Po asi polhodine čakania v podzemnejgaráži prišli naši súputníci. Neviem ako to sa im to podarilo, ale prišli a mohlisme sa ísť spoločne pozrieť do centra. Bolo to ale utrpenie. Za posledné tritýždne sme pochodili toľko cudzích miest, že to posledné už nie sme schopnípoňať. Iba sme ho stroho obišli, už ani foťák sa nám nechcelo vyberať, aj keďsa bolo na čo pozerať. Trošku viac nás ničilo brutálne teplo. Kde bol tieň, tamsme sedeli. Dobrých desať minút sme sa zbierali spred maďarkého parlamentu,chladný mramor nám robil dobre.
V Budapešti som prvýkrát a je to tuveľmi pekné, v mnohom mi to pripomína Prahu. Historické budovy, rieka uprostred, len šikmookých turistov je tu o poznanie menej. Mišo nás ťahá doparku, kde keď bol malý tu bolo zrkadlové bludisko dúfajúc, že aj po desiatichrokoch tu bude odstavený kamión, v ktorom sa vtedy nachádzalo. Čaká nás tulen fontána, striekajúca podľa toho ako hrá orchester.
Také malé divadlo, veďto poznáte. Nanuky v tieni parku to istia. Vraciame sa pomaly späťk autu po druhej strane rieky. Ričárd zachytáva poslednú spoločnú fotku,samozrejme bez neho.
Kým sme opustili mesto sme stihli ešte objaviť sen každéhomalého chlapca, super auto Kitt zo seriálu Knight Rider.
Vyskúšali sme si jazduelekričkou načierno, nakoľko sme nevedeli, kde sa kupuje lístok, no a tí menejodvážni si vyskúšali prejsť posledné dva kilometre peši. Dohodli sme sa, že z mestapôjdeme pekne jeden za druhým, aby sme sa zas nestratili z dohľadu azbytočne nepoblúdili. Vydržalo nám to hneď po prvú križovatku, kde keď mysme odbočili vpravo, Lazo išiel rovno. Vidím to tak, že sa stretneme v Štúrove. Peknúpolhodinku sa motáme mestom, Mišo pociťuje potrebu. Šoférujúc si hľadábenzínku, kde by mohol zastaviť. Očividne je nervózny a okrem toho, že dominúty pustí do gatí nepočuť od neho ani slovo. Spása v podobe McDonalduje v dohľadne. Mišovi nabehne na semafóre červená, tá mu však nebrániv tom, aby vyskočil z auta a utekal na WC po svojich. Stojíme nakrižovatke, smejeme sa na Mišovi a Kerson je bez vodiča. Radekv poslednej sekunde preskočil dopredu a neďaleko zaparkoval. Cestouk hraniciam sa už nič zaujímavé nestalo, červeného Forda sme nestretli,víta nás obec Štúrovo. Prvé telefonáty vedú domov, kážem údené ovarové koleno.Skladáme sa v areáli termálneho kúpaliska. Úsmevy na perách, zvládli smeto, už sme doma, až na Radeka, ten je stále v zahraničí. A ešte Lazos Vlachom sú v Maďarsku, ale do hodiny sú už aj oni za hranicamia dávajú nám o sebe vedieť. Kofola, pivo, bazén, ražniči, dobroty, okolo, dookola.Večer nás ešte čakala diskotéka v miestnom Delfíne, zábava do rána, polnočný, faktže pikantný striptíz. Chalani s pribúdajúcou hodinou odpadávali jeden za druhým. Prišiel som akoposledný, namiesto toho aby som ich našiel spať v stane, stan bol stále v aute.Akosi nebolo síl ho rozložiť, ešteže nepijem a mám svoj vyležaný flekv útrobách Kersona.
