I. Od Acapulca k poznaniu.
Názov blogu nie je náhodný. Začiatky nášho poznávania samozrejme patria do útleho detstva, ale všetci rozpoznávame v živote určité míľniky, ktoré nás navedú určitým smerom. V mojom živote boli dva takéto míľniky – jeden je spojený s cestou do Acapulca a druhý s Himalájami, čo súčasne vystihuje aj začiatok a koniec môjho manželského života. Do Acapulca som cestovala sama, hneď niekoľko týždňov po svadbe, keďže som mala tuto cestu plánovanú dlho pred svadbou. O dvadsaťpäť rokov neskôr sa nám spoločný život rozpadol. Bol to pre mňa nevysvetliteľný šok a vtedy som si ako hlavný cieľ vytýčila poznanie. Poznanie o sebe, o ľuďoch a ľudských emóciách. Táto cesta za poznaním ma priviedla k meditáciám a meditácie k miestam pod Himalájami. Zistila som, že meditácie mi dávajú viac, ako iné prostriedky, ktoré som dovtedy poznala. A zistila som, že všetky spoločné roky s mojim ex boli poznávaním. Poznávaním, keď som mala možnosť vidieť svet jeho očami a precítiť zážitky jeho srdcom. Moja cesta za poznaním stále pokračuje a som rada, že sa stala hlavným zmyslom môjho života.
II. Začiatky
Moje meditačné pokusy - experimenty začali, keď ma život bil najviac. Začalo to rozpadom manželstva, úverom na biznis, postupným úpadkom biznisu a straty priateľov a pocitom, že naozaj neviem ako ďalej. Postupne prišli na radu všetky možné aktivity: šport, jóga, relaxácie, sociálna práca, výpomoc v hospici…. Až som nakoniec objavila vipassana meditácie a tie mi sadli najviac.
Moje dobrodružstvo s meditáciami sa začalo v tibetskom ašrame v Nepále, v dedinke Kopan v novembri 2011. Keď sa už raz vyberieme na takúto dlhú cestu, všetci v kútiku duše dúfame v tajné znamenia, niečo aspoň trošku mimoriadne, čo nás presvedčí, že zázraky sa stále dejú. Dúfame, že zázraky sú tu pre nás, kvôli nám a že nám môžu pomôcť. Čakáme niečo ako výhru v lotérii. Všetci vieme, že sa to nestáva každý deň, ale už sme o pár šťastlivcoch, ktorým sa to stalo, počuli. Teda je tu šanca. Čo ak nás predsa len zázrak čaká? No a potom čas plynie a nič mimoriadne sa nedeje. A musí uplynúť ďalší čas a zistíme, že sa predsa s nami niečo stalo. Kopan na mne zanechal svoju stopu. Moje vnímanie sa rozšírilo, pohľad na svet sa zmenil a akceptácia udalostí sa zjednodušila. Niečo sa vo mne posunulo, stalo spokojnejším a menej negatívnym.
Uplynulo pár rokov a znova ma to ťahá do Kopanu. Zvykne tam prednášať Adrián Feldmann, jeden z prvých západniarov, ktorí vstúpili do tibetského kláštora. Adrián sa vrátil z trojročnej meditácie, takže som naňho a jeho meditačné zážitky veľmi zvedavá. Adrián opísal svoj život a čo ho viedlo do kláštora v knihe: List vo vetre (A Leaf in the Wind).
Moje srdce túži sa do Nepálu vrátiť. Tento rok mi to však nebude dopriate. Budem musieť ešte trocha počkať. Ak sa ma známi pýtali na zážitky z Kopanu, tak som väčšinou odpovedala:
"Nič mimoriadne som nezažila a nič mimoriadne sa nestalo." Teraz ma však zaskočili moje vlastné pocity. Ohlásila sa mi priateľka Alisa, ktorá so mnou trávila čas v Kopane a spýtala sa, či pokračujem v meditáciách a spomínam na Kopan. A vtedy ma napadlo, že predsa sa za posledný rok či dva niečo s mojím životom stalo.
Udiali sa drobné zmeny, ktoré ovplyvnili môj život významným spôsobom:
1. Počas celého pobytu v Kopane som mala nadbytok síl a energie, čo je u mňa dosť neobvyklé. A tak hľadám cesty, ako mať tejto energie viac.
2. Potreba meditácii ma už neopustila. Niekedy je to len pár minút denne, inokedy len zopár pozitívnych myšlienok. A z času načas príde túžba robiť meditácie intenzívnejšie a idem na dlhší kurz.
3. Počas pobytu v Kopane som dostala meno Dolkar – meno tibetskej bohyne Tary, ktorá ma odteraz sprevádza. Čítajúc o nej, ma zaujali dve vlastnosti, s ktorými sa stotožňujem – snaha o poznanie a emocionálna uzavretosť. Takmer s určitosťou môžem povedať, že k meditáciám ma priviedla túžba po poznaní. Vytýčila som si cestu, na ktorej chcem spoznať samu seba a taktiež ľudí okolo mňa. Vydávam sa na na cestu, kde ma zaujímajú aj moji spolupútnici. Kopan patrí ku tibetskej tradícii Mahayana, kde sa kladie význam nielen na samotnú nirvánu, ale na boddhicittu, na súcit k bytostiam a privedenie k poznaniu a osvieteniu všetkých cítiacich bytostí. Táto myšlienka bola taká silná, že mi často priniesla slzy do oči a povedala som si, že toto by som naozaj chcela. Za toto sa oplatí snažiť sa a prekonávať prekážky. Na konci nášho novembrového kurzu dievčatá skomponovali a zaspievali pesničku o boddhicitte a tak to zavibrovalo chrámom, že takmer všetci sme si utierali oči. Tieto pocity nezostali v Kopane, ale zobrali sme si ich zo sebou do každodenného života. Nepremenili sme sa ani na anjelov ani na záchrancov, ale niečo z toho v nás drieme, a vieme, že by sme tu mali byť aj pre druhých. A z času na čas aj sme.
4. Vyvíja sa vo mne pokoj. Prídem na neznáme miesto a viem, že tam patrím, že som tu v správnom čase a na správnom mieste. Nemám potrebu nič vysvetľovať, či ospravedlňovať. Nevadí mi, ak sa nespustí príval slov a rečí. Zmizla túžba zapadnúť za každú cenu, prerušiť ticho, či rozprúdiť konverzáciu. Teraz je všetko fajn. Naučila som sa čakať a pozorovať.
5. Uvoľňuje sa vo mne obranný múr, ktorý mi bránil priblížiť sa k ostatným. Ešte stále som sa ho nezbavila, ešte stále je tu bariéra, či kus chladu, ktorý nedovolí voľný priebeh emócií, ale aj táto prekážka sa postupne roztápa. Ako príklad uvediem jeden zážitok s malou rumunskou dievčinou. Ku koncu vipassana kurzu sa mi dievčina zverila, že prechádza cez veľké životné skúšky. Rozhodla sa začať nový život. Presťahovala sa z Rumunska do Nemecka a zobrala so sebou aj dve kamarátky. Nový život sa začal v biede, s ťažkosťami nájsť si prácu. Dievčatá pracovali v upratovacej firme a po pár mesiacoch sa rozhodli osamostatniť, ale zákazníci neprichádzali. Dala som jej na cestu zopár euro a sľúbila som jej, že ak sa bude mať veľmi zle, zaplatím za ne jedno nájomné, ale musia mi sľúbiť, že sa veľmi posnažia a nájdu dve domácnosti, kde začnú pravidelne upratovať. Na posledný deň sa dievčina prišla so mnou rozlúčiť. Ja som jej podala ruku a priala všetko dobré. Nato na mňa pozrela a povedala: "To ma ani neobjímeš?" Najprv som sa zarazila, že poviem: "nie – načo sú to emócie?" A potom som sa postavila, silno ju objala a dlho držala v náručí. A napokon som jej zaželala: "Malé dievčatko, len sa snaž a nech ti všetko vyjde." Keď odišla, napadla ma myšlienka: “Prečo sa ešte stále bojím emócii? Prečo sa od citov snažím odpútať a dištancovať? Prečo ich skrývam? Bojím sa, že ma city zrania?" Zatiaľ neviem, toto možno pochopím neskôr.
III. Tibetské meditácie.
Tibetské meditácie sú založené na predstavivosti a fantázii. A preto môžu byť rozprávkovo krásne. Zakladajú sa na vizualizácii niektorého osvieteného Budhu, alebo niektorého božstva v celej jeho kráse, vyobrazení a so všetkými pozitívnymi vlastnosťami. A potom si predstavíme, že táto svätá a dokonalá bytosť a ja sme jedno. Jeho svetlo, múdrosť a jeho vlastnosti prenikajú mojim telom. V tom okamihu sú vo mne všetky dokonalé vlastnosti. Božstvo a ja sa rozplynieme v jednom a v tejto meditácii zostávame ľubovoľne dlhý čas. Pozitívne vlastnosti sa vo mne majú možnosť prehĺbiť. Preto meditácie môžu úplne zmeniť vlastnosti a spôsoby meditujúceho. Nie je možné, aby pozitívne myslenie a splynutie s dokonalými vlastnosťami nenechali svoj odtlačok v samotnej mysli. Sami seba kódujeme, aby sme boli morálni a pozitívni v každodennej situácii. V každom okamihu bežného života hľadáme z veľkého množstva riešení to pozitívnejšie. A v tomto sa nám darí stále viac a viac. Lebo už nevidíme, len to čo je hneď zrejmé, ale zoberieme do úvahy aj náš vplyv na okolie a či neškodíme niekomu inému.
Veľmi sa mi páči, úvod-otvorenie k tibetským meditáciám. Začne sa pomyselným úmyslom čomu, alebo komu venujeme meditáciu a všetky jej kladné účinky. Môžme ju venovať všetkým cítiacim bytostiam, svojim blízkym, pre vyliečenie niekoho. Tento kladný úmysel nás učí mať na pamäti svoje okolie, svojich milých a blízkych okolo seba. Potláča naše ego. Nielen ja chcem byť spasený. A už vôbec nechcem byť prvý. Úmyslom je zobrať na seba zodpovednosť za druhých a priviesť ich na lepšiu cestu. Tento veľmi silný úmysel pracovať pre blaho všetkých je najmä v mahayane. Každá osvietená bytosť pracuje v prospech osvietenia všetkých ostatných. V uvedenej tradícii sa každý z nás zaväzuje, že nevstúpi do nirvány sám, ale počká až všetky bytosti budú osvietené. To znamená, že ho čaká bezodná práca v prospech ostatných až do skončenia sveta. Meditujúci sa vedome v meditácii každý deň zaväzuje, že túto prácu vykoná a vždy, v každej chvíli bude v tomto zmysle vyvíjať úsilie.
Metóda splynutia sa používa v tibetských meditáciách už stáročia. Dôraz je kladený na splynutie individuálnej osobnosti s kvalitami osvietenej bytosti, génia. Takže ľudia sa v meditáciách stotožňujú s najvyšším dobrom a s najvyššími ideálmi ľudstva – ako je snaha o záchranu (osvietenie) všetkých cítiacich bytostí, snaha o pravdu, morálku a poznanie. V čase, keď meditujeme, takí naozaj sme. A povedzme si, veľa pokročilých ľudí medituje väčšinu dňa, poprípade nachádzajú meditáciu v každej činnosti. Ti nás vyzývajú, k tomu, aby každá minutá bola pre nás meditačným prežitkom. Takže pocity ako klamstvo, zloba, a chamtivosť v ich živote nemajú viac miesto.
V Kopane som v meditácii prežila svoju vlastnú smrť. Bolo to počas riadenej meditácie, kde nás spolumeditujúca viedla, cez jednotlivé stupne umierania. Predstavili sme si seba ako ležíme a umierame, so všetkými pocitmi, ktoré k tomu patria, uvedomili sme si všetky štádiá smrti, ako jednotlivé orgány a časti tela prestávajú fungovať a vypovedávajú službu. Predstavili sme si ako sa lúčime so svojimi milými, čo by sme povedali svojim deťom. Prešli sme si v hlave svoje skutky, čo ľutujeme a koho chceme požiadať o odpustenie a nakoniec sme vedeli, že príde posledný nádych a výdych. Zatiaľ som nezažila intenzívnejšiu meditáciu. Medzi 200 účastníkmi snáď nebolo nikoho, kto by neronil slzy. Prinieslo to veľkú úľavu. V svojej mysli som poprosila o odpustenie všetkých, ktorým som ublížila a to odpustenie aj prišlo, už len tým, že som bola schopná priznať svoje chyby. A zmiernilo to strach a neistotu zo smrti, už viem, že toto všetko ma čaká.
V Nepále sa začala moja cesta za meditáciami. Ako hovorí môj učiteľ Goenka, keď raz niekto, kto už mal sebe dáke zárodky vipassany, počuje toto slovo, tak nemôže odolať. Musí tam isť a musí vipassanu skúsiť na svojej koži. A už sa jej nikdy nepusti, chce poznať stále viac a viac. A tak som sa ocitla v Hereforde, kde je hlavné Goenkovo meditačné centrum pre Európu. A keďže je vo mňa kus dobrodruha, od vtedy som už skúsila viaceré meditačné centrá v blízkom i vzdialenejšom okolí. O tom budem pokračovať nabudúce.
Buďme šťastní.
