Dnes v knižnici mi padla do ruky kniha jedného fyzika, ktorý nám jednoduchým ľudom približuje dianie vo vesmíre. Zaujala ma úvodná kapitola, kde hovorí, ze ľudská bytosť je natoľko zložitá, ako vesmír sám. Má na mysli častice, atómy, elektrické polia a magnetizmus, a najmä ich vzájomné prepojenie, na základe ktorých ďalej fungujeme. Áno, toto všetko je súčast ľudskej bytosti - bytosti, ktorá je rovnako zložitá, záhadná a nepochopiteľná ako vesmír.
Napriek týmto úžasným predpokladom, ktoré sa v nás ukrývajú, sme od malička presviedčaní o opaku. Akosi sa nám vrylo do pamäte, že sme obmedzení, máme svoje chyby, a nedostatky a nie je možné sa z nich vymaniť. Už od mala počujeme od rodičov napomínania, ako nerob toto, tamto nemôžeš, to sa nepatri, na to si ešte malý. A tak v nás tieto slová často vytvoria bariéru, že o niektoré činnosti, či aktivity sa ani nepokúšame. Sú oblasti, kde sa cítime menejcenní, či menej schopní. Prekonať naše vybudované zvyklosti, či programy si vyžaduje veľa nasmerovaného úsilia, vedome ich musíme narušiť a snažiť sa osvojiť si nové návyky, a rozpoznávať a prijať iné možnosti.
V poslednom čase som mala potrebu pokecať si, a tak sa akosi sa stalo, ze som trocha ‚randila‘ na internete. Spočívalo to najmä v neškodnom chate o rôznych témach, no v kútiku duše som dúfala nájsť nejakú spriaznenú dušu, s ktorou si vymením pár priateľských a povzbudivých slov, možno viac. Takéto "chatovacie" miesta sú mimoriadne zaujímavé. Snažíme sa tam trocha predviesť, zaujať a aspoň zo začiatku zakryť svoje slabosti, alebo to, čo za svoje slabšie stránky považujeme. A tak často ľudia začínajú debatu len veľmi nesmelo – často len výmenou dvoch troch slov – ako napríklad: ahoj, ako sa máš, alebo: čo dnes robíš. A potom sa debata o niečom buď rozbehne alebo zanikne. A postupne sa nám pootvorí okno do osobnosti pisateľa. Tentoraz nesúdime na základe videného a počutého, ale len na základe písmeniek a slov, ktoré nám poskytne náš proťajšok. Pred očami sa nám odhalia jeho spôsoby myslenia, či správania, to, či je niekto pedant, veselý, či zádumčivý. Vymenené slová nesú svoje informácie a niektoré slová nás pritiahnu a vzniknú zaujímave debaty a možno aj priateľstvá.
To pochopenie priestoru druhého partnera, hoci sa deje len na webe, je pre nás dôležité, náš priateľ, či poslucháč nám dovolí vniknúť do jeho priestoru, poodhalí niektoré komnaty svojej duše, ukáže svoje radosti a strádania. Niekedy možno odhalí trocha viac ako svojim blízkym. S podobným fenoménom som sa stretla tiež pri cestovaní. Ľudia na cestách, pri náhodnom stretnutí v lietadle, či na treku si vedia otvoriť svoju dušu a ukázať svoje utrápené zákutia – možno preto, že vedia, že už sa viac nemusia stretnúť. Ale niečo z nich, nejaká malá informácia, či iskierka záujmu či súcitu medzi nami preskočí a v spomienkach sa k týmto svojim známym opäť vraciame – niekedy len v mysli, a niekedy cez internet či facebook.
Niekde som čítala, že my ľudia sme ako presklený dom, hoci sa snažíme svoje nedostatky skrývať, nedá sa to. Tí čo sa na nás pozerajú zvonka, vedia naše nedostatky často odhaliť a definovať. Je to tak, naši blízki a priatelia v nás často vycítia naše slabosti a niekedy ich proti nám aj použijú. Možno práve toto je dôvod, prečo sa bojíme svoje vlastnosti ukázať. Je to strach, aby sme neboli poranení. Treba však aj povedať, že my tieto vlastnosti často nevidíme, či nevnímame, lebo ich nechceme vidieť. Zakrývame si pred nimi oči. Spôsoby správania u ľudí majú veľa spoločných rysov. Na situácie reagujeme určitými zažitými spôsobmi. Je dobre pozorovať, uvedomovať si ako reagujeme - ja aj moji blízki na rôzne situácie.
Môj prvý blog (Dievča z východnej Európy) bol inšpirovaný mojimi pocitmi, keď ma niekto v Anglicku označil za Východoeurópanku. Často nezostane len pri pocitoch, v praxi sa to môže prejaviť tým, že mi bude odmietnutý prenájom bytu, alebo lepšia práca. Tieto spoločenské delenia sme ešte plne neprekonali. Nie som to len ja, je tu mnoho iných v tejto pozícii. Napríklad v jednom článku niekto píše: som černoch, ale som nato hrdý. Je super, že to spomenul už na začiatku, lebo tým sa vysporiadal so všetkými znevýhodneniami, dal ostatným na výber baviť sa s ním, alebo nie. Ten výber, alebo voľba je pre neho výhodou. Teraz to už nie je na ňom, ako zareagovať, ale výber je ponechaný na okolí. Samozrejme, že svoju farbu pleti a pôvod cíti ako znevýhodnenie. Keby to necítil ako nevýhodu, či slabosť, a neporovnával sa s druhými, vôbec by to nemusel spomenúť. Okolie mu to tak vnútilo, a on toto znevýhodnenie prijal, a tak sa s ním vysporiadava.
Toto ujasnenie situácie je najrýchlejší spôsob, ako prijať svoje znevýhodnenia, alebo sa s nimi vyrovnať – pozrieť sa na ne, uvedomiť si ich, prijať ich a zbytočne sa netrápiť nad tým, čo je. Jedine takto sa môžme dostať o niečo ďalej. Naše trápenie je v tom, že od mladosti sa s niekým a niečim porovnávame. Totálna blbosť, nie? Potrebujeme potvrdenie, ze niekto je ešte horší od nás. Ale to znamená, že niekto bude vždy lepší, múdrejší a nadanejší ako my. A tak sa trápime svojimi nedostatkami, namiesto toho, aby sme na seba pozerali ako na jedinečnú bytosť, možno niečím trocha výnimočnú a určite trocha odlišnú od iných. Veď my sme tak zložití a tak nápadití ako celý vesmír – škoda, že nám to rodičia častejšie nepripomínali počas našej mladosti.
