Táto najvnútornejšia ľudská, duchovno – citová podstata by teda mala byť zároveň dominantnou a viditeľnou i vo všetkých oblastiach života spoločnosti. Či už v hospodárstve, priemysle, finančníctve, ekonomických vzťahoch, atď. Ak by totiž bolo toto všetko prežiarené vyššie spomínanou, ľudskou srdečnosťou, nadobudlo by to úplne inú podobu, ako je tomu dnes. Na prvom mieste by bolo potom vždy iba dobro ľudí a s ním súvisiace úsilie o všeobecné celospoločenské a nakoniec i celosvetové blaho.
Dnes tomu tak ale žiaľ nie je! Na prvom mieste sú predovšetkým peniaze a zisk a tieto pseudo hodnoty sa na piedestál spoločenského záujmu mohli dostať iba preto, že ľudia odsunuli a zasypali svoju vrodenú srdečnosť a svoju citovú vrúcnosť, ktoré sú výrazom ich najvnútornejšej, duchovnej podstaty a nahradili ich chladným rozumom. Chladným rozumom, ktorý nepozná nič iného, ako bezohľadné kalkulácie, upriamené len a len na hmotný prospech.
Pre čisto hmotné ciele, čiže ekonomické, mocenské a svetovládne, je preto šliapané po ľudskej dôstojnosti, je spôsobované strádanie a utrpenie miliónom ľudí po celej planéte, čo by v podstate nikdy nebolo v takej miere vôbec možné, ak by sme v každodennom živote dokázali dať priechod spomínanej, ľudsky citovej srdečnosti.
Príklad: Takzvaní investori rušia v súčasnosti fabriky v strednej Európe a odchádzajú do Ázie, kde je lacnejšia pracovná sila. To znamená, že za tú istú prácu zaplatia ľuďom omnoho menej. Je v tom cit, ľudskosť a dobroprajnosť, alebo ide iba o chladnú, bezohľadnú a bezcitnú kalkuláciu? Nech si odpovie každý sám.
Materializmus, bez akceptovania duchovného rozmeru bytia, ktorý prežívame v súčasnosti, je teda v skutočnosti absolútne neprirodzený, je obmedzenosťou, ktorá plodí iba ďalšiu obmedzenosť, je slepou uličkou vo vývoji, na konci ktorej si bude musieť naša civilizácia nevyhnutne rozbiť hlavu – ak neprehodnotí svoje smerovanie.
Pri takomto vyzdvihovaní duchovnosti by materialisticky orientovaní ľudia mohli poukázať na samoúčelnosť duchových praktík mnohých spoločenstiev, cirkví a jednotlivcov, ktoré sú neraz úplne odtrhnuté od reálneho života a jestvujú iba samé pre seba a to neraz dokonca na úkor spoločnosti. Napríklad v život v kláštoroch, v odlúčení od spoločnosti, ale taktiež i prázdna, formálna viera bez dosahu na praktický život.
Treba povedať, že podobné argumenty sú plne oprávnené a treba tiež jednoznačne vyjadriť, že všetky snahy v duchovnej oblasti, ktoré nemajú reálny vplyv na zlepšenie života v spoločnosti sú v podstate nesprávne, zbytočné a samoúčelné. Jednoznačne z toho vyplýva, že duchovnosť, odtrhnutá od praktického života je určitým nesprávnym extrémom.
Avšak druhým, opačným extrémom je dlhodobo neudržateľný, čistý materializmus súčasného typu, bez akceptovania duchovného rozmeru bytia. Finančná kríza i napríklad nedávna plynová kríza, spôsobená geopoliticko - mocenskými záujmami, pre ktoré sú osudy miliónov ľudí úplne bezvýznamnými, toto všetko sú iba prvé lastovičky začínajúceho kolapsu systému, postaveného jedine na materialistickom spôsobe myslenia. To je teda ďalší, opačný nesprávny extrém.
Takže máme tu v podstate dva extrémy: Na jednej strane duchovnosť, odtrhnutú od reality a na druhej strane materializmus, odtrhnutý od duchovnosti. Oba sú zlé! To jediné zdravé a správne môže vzniknúť iba zo vzájomného, harmonického spolupôsobenia oboch princípov – duchovného a materiálneho.
Príklad: Skutočný politik by mal byť človekom znalým duchovných Zákonitostí bytia, ktorý sa snaží tieto Zákonitosti i reálne aplikovať v politike, čím by politika automaticky nadobudla morálny rozmer, ktorý v súčasnosti nemá. Takýmto by mal byť bankár, podnikateľ, konštruktér, atď. Takýmito by mali byť všetci ľudia, každý vo svojom vlastnom odbore činnosti, ale aj vo svojom osobnom živote.
Cesta k všeobecnému zlepšeniu situácie vedie teda jedine cez pochopenie a uvedomenie si týchto skutočností a cez osobnú snahu každého jednotlivca stať sa človekom duchovným, človekom citu, plným teplej ľudskej srdečnosti, ktorý svojou ľudskosťou prežiari všetko, čo robí. V celospoločenskom a celosvetovom meradle by sa to prejavilo tak, že súčasný systém konfrontácie a bezohľadnej konkurencie by bol nahradený systémom vzájomnej pomoci, podpory a spolupráce.
Všetko však záleží od vnútornej premeny každého z nás, od vnútornej premeny každého jednotlivca! Jedine cez tento osobný, vnútorný prerod jednotlivca vedie totiž cesta k pozitívnej premene celej spoločnosti.
Nie, vôbec nie je na mieste úvaha, že človek je príliš nepatrný na to, aby sám niečo zmenil. Že je ako malá kvapka vody, ktorá sa rozplynie v oceáne. Nie je to tak!
Každý z nás, hoci zdanlivo akokoľvek nepatrný, sa môže stať drobnou iskričkou, ktorá keď spadne do suchej trávy, môže spôsobiť neuhasiteľný požiar celého lesa. Taká je pravda! Preto ak chceme mať tento svet lepším, ani na minútu neotáľajme s našou vlastnou, osobnou vnútornou premenou. Jej dosah nie je totiž vôbec taký bezvýznamný, ako si myslíme.
