Ach, aká do neba volajúca, obmedzená, tupá a súčasne mocná je pýcha človeka! Zmienil kedysi dávno Charles Darwin a ja s ním úplne súhlasím. Len dodávam: Otázkou je, či je tam “hore” na ňu niekto zvedavý…?
Sledujúc dianie v rámci (pred)volebných kampaní jednotlivých politických strán, kladiem si jednoduchú a zároveň logickú otázku: Naozaj toto chceme?? Skutočne toto potrebujeme mať vo svojich životoch? Byť týmto všetkým obklopený a konfrontovaný? Musieť počúvať to množstvo kecov, prázdnych sľubov, osočovania, machiavellistických praktík, ponižovania a šikanovania politických oponentov, prejavov intolerancie, populizmu, egoizmu a množstva ďalších ‘izmov’? Je nám toto ako ľudským bytostiam skutočne zapotreby?? Nemáme snáď právo na slušný a pokojný život bez tohto politického smogu, ktorý nás už toľké roky obklopuje a otravuje? Ako taká fabrika vypúšťajúca do ovzdušia toxíny? Kam sme to až nechali zájsť? Čomu sme to vlastne uverili? V akú bezradnosť, nekompetentnosť, ba priam až malomocnosť s tým niečo urobiť? Zmeniť to podľa našich predstáv.
Čo je toto za marazmus? Taká dekadencia.
Už toľký krát v novodobej histórii tohto nášho mal(ebn)ého Slovenska sme postavení pred otázku voľby menšieho zla. Pred otázku “Teraz, alebo nikdy”. Alebo: “Ide o všetko” a pod.
Vždy predsa ide o veľa. Ako by to mohlo byť inak? Bolo to snáď niekedy iné? Menej dôležité? Politika, či už chceme, alebo nie, priamo i nepriamo ovplyvňuje naše každodenné životy. Politici sú po médiách najväčšími influencermi (rozumej, tými, ktorí menia a ovplyvňujú verejnú mienku. Skrátka, majú vplyv). “Influence” predsa v preklade znamená vplyv. A politici ho majú. Ba nielen to, významne ovplyvňujú náladu v spoločnosti. Čiže, našu. Každého z nás. Naše životy, naše výkony, našu chuť pracovať a žiť v tejto krajine.
Už samotné slová ‘vládnuť’ a ‘moc’ nemajú pre mňa zrovna pozitívnu konotáciu. Ako aj nedávno som zazrel titulok článku v slovenských médiách: “Kto nám bude ďalšie 4 roky vládnuť? Kto bude mať tú moc ovplyvňovať životy ľudí tejto krajiny? Udávať jej ďalšie smerovanie…” koniec citátu.
Mne by sa však omnoho viac páčila formulácia “zastupovať vôľu ľudu”, resp. “slúžiť občanom”, namiesto označenia vládnutia alebo získania moci. Moc totiž korumpuje. A absolútna moc korumpuje absolútne. To je historicky známy fakt.
Neviem sa zbaviť pocitu, že mnohí z nás si do dôsledkov neuvedomujú dôležitosť toho, ako veľmi nás ovplyvňuje to, kto drží tie “opraty v rukách”. Vedie ministerstvá, čerpá či naopak nečerpá euofondy, rozhoduje o tom, ako sa narába s verejnými financiami, ktoré a teraz zbystrite pozornosť, sú vlastne výsledkom práce nás všetkých. Čiže, sú to de facto naše spoločné peniaze. Naša spoločná peňaženka. Jedná sa preto o náš vlastný záujem. Každého jedného z nás. Bez výnimky. A bez ohľadu na to, či nás politika zaujíma, alebo nie. Nemusí nás politika zaujímať, ale mali by sme sa o ňu zaujímať. To je zásadný rozdiel vo vnímaní. Ide predsa o našu budúcnosť. A životy našich potomkov. Oni budú musieť v tejto krajine žiť. Alebo z nej budú utekať. Záleží to od nás a od toho, komu dáme vo voľbách svoj hlas.
A ak si niekto povie, že na jeho hlase nezáleží, že ten predsa nič nezmení, nič neovplyvní, je dôležité si uvedomiť, že ak si toto isté povie, a verte či neverte, ono si to povie, 500 tisíc voličov, tak to už je aká volebná sila! Takáto masa ľudí a ich hlasov dokáže zvrátiť (zmeniť, ovplyvniť) výsledok volieb. Spomeňte si na to a vezmite do úvahy v deň volieb. Nestojí vás to dokopy nič, iba venovať nejaký čas (pred)volebným programom politických strán, sledovať rétoriku a spôsoby ich lídrov a potom sa rozhodnúť podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Že to nie je podstatné? Spomeňte si na to, keď budete najbližšie platiť v potravinách za maslo viac, než platia občania Francúzska, Španielska, Holandska alebo Čiech…
Môžeme sa sťažovať, nadávať na všetko a na všetkých, ale ak sme sami neurobili nič pre to, aby sme dopomohli ku zmene k lepšiemu, nemáme žiadne morálne právo tak činiť. V takom prípade je vhodnejšie skôr stiahnuť uši a chvost a byť radšej ticho. A trpne znášať dôsledky nášho (ne)rozhodnutia. Lebo aj nerozhodnutie je určitá forma rozhodnutia.
Ako nedávno múdro povedal na jednom podujatí Michal Havran: “Ísť voliť nie je iba naše právo, ale najmä výsada. Sú krajiny, ktorej občania túto možnosť nemajú. Nemôžu si demokraticky zvoliť svojich zástupcov či premiéra (prezidenta/ku). My túto možnosť (výsadu) máme. Využime ju teda k zlepšeniu vecí verejných v našej krajine a poďme voliť.”
Je dôležité si pripomenúť, čo je to vlastne demokracia. Mnohí to isto viete, ale ako sa hovorí, opakovanie je matkou múdrosti. Demokracia má základ slova v gréckom “démos” (vláda) a “kratiá” (ľud). Je to teda de facto vláda ľudu. Slovník politického myslenia hovorí o definícii: „Demokracia znamená doslova vládu, ktorú uskutočňuje ľud ako celok (grécky démos), skôr než [vládu] akejkoľvek časti ľudu, triedy alebo určitých záujmových kruhov. Teória demokracie je nesmierne zložitá, čo je do istej miery dané problémami, ktoré sa spájajú s pochopením toho, kto je to vlastne ľud a ktoré skutky vlády možno pripísať skutočne skôr „jemu“ než vládnucim skupinám, alebo určitým záujmom.“
Krásne, stručné a absolútne výstižné. Tlieskam.
Aby sme pochopili, kto je ľud, nemusíme chodiť až tak ďaleko. Stačí si len vyjasniť pojmy. Ľudia totiž často hovoria o politikoch, ako o nejakej inej, zvláštnej entite, než sme my, radoví občania. To je však mylný výklad pojmov. Mystifikácia. Zámena pojmov s dojmami. V skutočnosti totiž neexistujú žiadne dve entity (oni - vláda a my - ľud). V skutočnosti je však iba jedna entita - ĽUD (občania). Aj politici, ktorí sa dostali k moci predsa vzišli z ľudu. Boli to radoví občania a, napokon, stále nimi sú. Aj napriek tomu, že získali isté právomoci a určitý status. Inak ich to v podstate od nás, bežných ľudí, nijako neodlišuje. To len my im dávame akýsi zvláštny status výnimočných.
V skutočnosti však nie je až také ťažké sa do politiky dostať. Možno je to ľahšie, než by si bežný občan dokázal predstaviť. Stačí v mnohých prípadoch nemať chrbtovú kosť a uveriť vo svoj mandát. Potom už stačí odhodlanie získať pre svoje politické ambície podporu. Najmä finančnú. Často k tomu dokonca nie je potrebné mať žiadne zvláštne nadanie. Snáď, možno, byť dobrým rečníkom… Prekvapujúce? Možno. Nereálne? Určite nie! Totiž to, že za dverami nevidíme ďalšie dvere ešte neznamená, že tam žiadne nie sú. Znamená to len, že sme tie prvé dvere neotvorili a nepozreli sa. Život je totiž vo svojej podstate veľmi jednoduchý. Jediný, kto ho komplikuje, sme my, ľudia. Našimi presvedčeniami, obmedzeniami, myšlienkami, prekážkami a predsudkami, ktoré si v našich mysliach formujeme. Odstráňme tieto bariéry a všetko bude zrazu omnoho jednoduchšie. Ľahšie. Priamejšie. Jasnejšie. Rozjasní sa nám v hlave a odkryje sa svet úplne nových možností.
Vráťme sa však k súčasnej politickej situácii. Ako sa v tom marazme zorientovať? Ako sa v tom všetkom vyznať??
Pomôžme si Niccolom Machiavellim. Tento taliansky autor, výrazne submisívnej povahy, samého seba označujúc za človeka zmietaného nepriazňou osudu, očarený veľkosťou formátu Lorenza Medicejského, nepísaného vládcu Florencie v 15. storočí, napísal niekedy v roku 1513 útle dielko s názvom “Vladár”. Táto knižôčka sa odvtedy stala akousi príručkou pre politikov a vládcov. Dodnes je považovaná za autorove vrcholné dielo a už viac ako 500 rokov!!! slúži ako akási “biblia” pre tých, ktorí majú politické a mocenské ambície. Výtlačok tejto knihy by vraj bolo možné nájsť na nočných stolíkoch či v knižnici takých známych osobností, akými boli napríklad nemecký kancelár Otto von Bismarck, Churchill, Benito Mussolini a dokonca aj neslávne známy Hitler. Toto dielko, zjednodušene povedané, síce zjavne bystrého, no v zásade zakomplexovaného človeka (autora), ovplyvnilo za tých 500 rokov množstvo politikov. A ak sa vám niekde na pozadí vynára analógia zakomplexovanosti autora a súbežne tých, ktorí jeho rady nasledovali a využívali, vedzte, že nie ste ďaleko od pravdy.
Je až fascinujúce a zároveň smutné, ako slová v nej obsiahnuté nachádzajú uplatnenie aj v súčasnej politike. Autor totiž morálku a záujem o potreby “poddaných” zmieňuje len minimálne. Väčšinou len ako prostriedok k zachovaniu priazne obyvateľstva, než ako základný morálny kódex, ktorým by sme sa ako ľudia mali riadiť bez ohľadu na to, aká je naša úloha a postavenie v spoločnosti. V mnohých ohľadoch to pripomína spôsob vládnutia súčasných ale i niektorých bývalých vedúcich politických činiteľov Slovenska. Obzvlášť to však pripomína kortešačku väčšiny politických strán súčasnosti. Najmä tej jednej.
Z knihy len pre zaujímavosť vyberám: “Prípad, kedy sa prostý občan stane vládcom vo svojej vlasti a to nie cestou zločinu či iným násilím, ale naopak vďaka priazni občanov, je zriedkavý. Väčšinou k tomu nie sú zapotreby nijak výnimočné vlastnosti, dokonca ani šťastie, ale skôr vychytralosť a šťastná náhoda. (Pripomína mi to napríklad prípad B.K.) K vláde je teda možné sa dostať buď vďaka priazni prostého ľudu, alebo z vôle boháčov. (“Ideálna” je kombinácia oboch). Keď bohatí vidia, že už neodolajú tlaku ľudu, začnú vychvaľovať niekoho zo svojho stredu a učinia ho vladárom (politikom), aby mohli v jeho tieni naďalej uspokojovať svoje vlastné potreby (Matovič vs. Heger, oligarchovia vs. niektorí politici).”
Niccolo Machiavelli - Vladár, vyd. Argo, v r. 2012
Čiže, zjednodušene povedané, účel svätí prostriedky. Nepripomína vám to náhodou niečo?
Už samotný výraz “predvolebný boj” totiž vypovedá o tom, aké sú ciele a záujmy politických strán. Je len zvláštne, ako málo ľuďom to dochádza. Zostáva už len veriť, že strany a ich lídri zúčastňujúci sa tejto agitácie majú dobré úmysly. I keď, niečo vo mne mi hovorí, že tomu tak úplne nie je. Ak totiž o niečo aktívne bojujem a používam pri tom špinavé praktiky a ide mi o dosiahnutie cieľa bez ohľadu na spôsoby a morálku, niečo to o mne vypovedá. Chcel by som veriť, že ide o verejný záujem, ale… Hm, no, neviem…
Je až zarážajúce, aké je pre mnohých atraktívne, ako to niekto niekomu v predvolebných diskusiách “nandal”. Reči ako “Videl si, ako ho zotrel?”, alebo “Ten mu ale dal, že?”, prípadne “To je ale rečník, že?”… Toto žiaľ nevypovedá o slušnosti a pozitívnej motivácii dostať sa do politiky a urobiť niečo prospešné pre národ (spoločnosť). Dobrý rečník totiž nie vždy znamená aj dobrý politik. Rozumej, dobrý človek. Z mojej skúsenosti môžem povedať, že dobrý rečník častokrát znamená aj dobrý manipulátor. Za ľudí hovoria činy a nie reči. Toto je niečo, čo si už mladá (nová) generácia dobre uvedomuje. Nenechá sa donekonečna opíjať suchým rožkom. Majú už dosť prázdnych populistických rečí, ktoré nikam nevedú. Chcú vidieť výsledky. Zaujíma ich, ako a kde budú žiť, a nie, čo budú musieť v telke alebo v rádiu od politikov počúvať. Ľudia sú už unavení zo všetkých tých sporov, okiadzania, ostrakizovania, hádzania špiny jeden na druhého. To im chleba na stôl neprinesie. Chcú vedieť, kde a v akých podmienkach budú žiť. Sú si vedomí vlastnej hodnoty ako ľudských bytostí. Nie sú poznačení tou “malosťou” slovenského národa, ktorú si staršie generácie nesú v sebe ako odkaz komunistického režimu. Mladí už myslia globálne. Majú k dispozícii informácie, ktoré sme my predtým nemali. Majú kamarátov, ktorí už zakúsili život vo vyspelých európskych krajinách a vedia to porovnať. Ich tak ľahko neoblafneme. Ale, a to je veľmi podstatné, oni budú tvoriť budúcnosť tejto krajiny, keď sa my, starší, pominieme. A oni by mali byť tí, ktorí sa o nás starších postarajú, keď my už nebudeme vládať. Či budú mať na to zdroje, to záleží od toho, akú budúcnosť si zvolíme. Môžeme byť pustými ostrovmi a tváriť sa, že sa nás to netýka, ale, týka. Viac, než sme ochotní si pripustiť. Pamätajme na to.
Čo k tomu povedať?
Keď sa rozhodovalo pred tromi rokmi, či Smer alebo niekto iný, mnohí sa nechali zblbnúť Matovičovou kampaňou, že on so všetkými zatočí a nastolí poriadok. Dnes to už tvrdia aj iné strany. Extrémizmus si aktuálne, naoko neochvejne, cvála za svojim publikom na rozbehnutom tátošovi.Je udivujúce, koľko upratovacích firiem (politických strán, ktoré sľubujú, že urobia poriadok) na tomto našom malom Slovensku máme. Ako som už však pred chvíľou spomínal, za slovami musia byť aj skutky. Ak si niekto naivne myslel, že z pouličného (parlamentného) krikľúňa sa zo dňa na deň stane politik schopný dialógu, konsenzu a kompromisu, fatálne sa mýlil. Takto to totiž nefunguje. Politik musí byť zároveň diplomat. Musí mať schopnosť sa dohodnúť. Je to umenie konsenzu a tiež kompromisu. Ak toho nie je schopný, ak nie je schopný spolupráce a žije v presvedčení, že on vie všetko najlepšie sám, cesta skazy je započatá. Len hlupák je totiž schopný uveriť tomu, že je najmúdrejší. Na to napokon existujú štúdie, ktoré to potvrdzujú. Jednou z nich je tzv. Dunning - Krugerov efekt.
Ten efekt znie asi takto: Ľudia, ktorí majú nízku úroveň zručností robia väčšinou chybné závery a najmä zlé rozhodnutia. No práve z dôvodov nízkej miery zručností a schopností, nie sú zároveň schopní si svoje chyby uvedomiť. Nepochopenie (neuvedomenie si) vlastných chýb ich teda zákonite vedie k presvedčeniu, že ich počínanie je správne. Zároveň ich to však motivuje k zvýšeniu dôvery vo svoje vlastné rozhodnutia a tiež v samých seba. Inými slovami, vedie ich to k presvedčeniu o vlastnej neomylnosti a nadradenosti nad ostatnými.
Dunning-Krugerov efekt je teda psychologickým paradoxom, s ktorým sa častokrát v živote stretávame. Menej kompetentní ľudia sa považujú za profesionálov a, naopak, kompetentnejší ľudia o sebe a svojich schopnostiach skôr pochybujú, než by si nimi boli istí. Povedané skrátene, zatiaľ čo inteligent ešte len premýšľa a zvažuje možnosti, hlupák už dávno koná. Ergo, čím nižšia je úroveň kompetencie, tým vyššie býva sebavedomie. Napokon, vidíme to v našej politike na dennom poriadku. Matovič, Heger a nim podobní sú toho žiarivým príkladom.
Za východiskový bod svojej štúdie označili Dunning a Kruger slávne výroky Charlesa Darwina: “Neznalosť častejšie plodí sebavedomie, než znalosti.” a výrok britského logika a filozofa Bertranda Russella: “Jednou z nepríjemných vlastností našej doby je, že tí, ktorí sa cítia sebavedomí, sú väčšinou hlúpi a tí, ktorí majú aspoň akú-takú predstavivosť a porozumenie, sú naopak plní pochybností a nerozhodnosti.”
Toto žiaľ platí podnes. Napriek tomu, že posledný výrok má viac než sto rokov…
Historické fakty nám hovoria o tom, že vo svojej podstate je všetko predvídateľné a v zásade pomerne jednoduché. Jediným rozdielom je, či to človek odhalí a rozpozná, alebo nie. Rozdiel je v ochote zistiť to a identifikovať. Nezanedbať to. Dať si tú námahu a čas. Vôľu to vidieť a rozpoznať. Pomenovať to. Už len tým totiž prichádza k zmene paradigmy.
To, čo je dôležité pripustiť ako fakt, je, že každý z nás sa môže mýliť. Aj politici. Dokonca aj vedci a historici sa môžu mýliť. A aj sa čas od času mýlia. Neustále sme konfrontovaní s novými skutočnosťami poukazujúcimi na to, že to, čo sme kedysi považovali za “písmo sväté” sa nakoniec ukázalo ako nepravdivé. Mylné. Napríklad Thomas Hobbes a jeho výrok, že naši predkovia, lovci a zberači, mali život krutý, odporný, plný bojov a teda krátky a bezútešný, sa ukázal ako omyl. Podľa antropológov, archeológov a historikov a nimi získaných nových faktov, tomu bolo presne naopak. Pravdivejší popis by vraj bol: pokojný, zdravý a priateľský. Veľa sme chodili, relatívne málo pracovali a mali sme teda viac času na vzájomnú komunikáciu a vytváranie a upevňovanie vzťahov. A ak sa objavil nejaký charizmatik, ktorý nás chcel oblbnúť sladkými rečičkami a následne ovládať, doslova sme mu vyprášili kožuch. Vykázali sme ho zo svojej spoločnosti. Ľudia vtedy žili v menších skupinách a teda to bolo omnoho jednoduchšie. Osobnejšie. Očividnejšie a zrejmejšie. Dnes je veľa vecí zahalených rúškom tajomstva a mnohé je buď utajené, nejasné, alebo dobre kamuflované. Prípadne sú ľudia tak zabratí do svojich vlastných problémov a povinností uživiť rodinu, že na veci verejné už nemajú čas a častokrát ani chuť. Zabúdame však na niečo veľmi podstatné. Sloboda je totiž základným faktorom definujúcim ľudskú bytosť ako takú. Je len málo tak silných túžob, ktoré máme zapísané do našej DNA, akou je práve sloboda. Túžba po slobode (prejavu, slova, názoru, pohybu, viery…) je nám taká blízka, ako zimník, keď je vonku zima. Na toto by naši politici nemali zabúdať. Môže sa im totiž stať, že jedného dňa im to národ (občan) spočíta.
Nedávno som sa bavil s jedným lektorom angličtiny, zhodou okolností je to francúz pochádzajúci z Marseille, ktorý na vysokých školách po celej Európe učí medzinárodné vzťahy. Pýtal som sa ho, ako je to možné, že u nich sú uskutočniteľné zmeny zákonov iniciované z vôle ľudu. Tak, ako by to v demokracii prirodzene malo byť. Povedal mi: U nás, keď skupina občanov zistí, že novoprijatý zákon je proti záujmom občanov a vyberie sa do ulíc demonštrovať za jeho zmenu či zrušenie, ak to aj ostatní ľudia považujú za zmysluplné a dôležité, bez váhania sa k nemu pridajú. A do ulíc vyjdú masy. A, verte, či nie, podľa jeho slov a empirických skúseností na 99% dosiahnu to, čo si zaumienili. Sú totiž vo svojom presvedčení konzistentní a idú si neoblomne za svojim cieľom. Neprestanú, nepopustia zo svojich požiadaviek, kým nedosiahnu to, čo chcú. Uvedomujú si totiž, že ide v prvom rade o ich záujmy. Uvedomuje si to aj my? Mám obavy, že nie. Aspoň zatiaľ nie.
Minule mi niekto vravel porovnanie, ako reagujeme na určité podnety my, Slováci a ako na podobné podnety reagujú napríklad Česi. Ak sa v českej republike udeje nejaká závažná udalosť, napríklad v politike, ich reakcia je: “Čo budeme robiť?”. U nás je na podobnú situáciu reakcia “Čo len s nami bude??” Napríklad správa o tom, že naša pani prezidentka už nebude kandidovať v ďalšom funkčnom období. Možno sa niekomu zdá ten rozdiel v ponímaní problému malý a bezvýznamný, no opak je pravdou. Kým v tom českom je náznak konštruktívnosti, chuti a vôle s tým niečo urobiť, v tom našom je jasný odkaz na istú formu odovzdanosti. Naše životy a osudy vkladáme do rúk iných. Spoliehame sa na to, že to za nás vyrieši niekto iný.
Keďže sa venujem koučingu a sám som ním dlhší čas ako koučovaný prechádzal, jednou z vecí, ktorú som za ten čas pochopil, je, že ak veríme, že za nás niekto iný niečo vyrieši, staviame sa tým vlastne do akejsi role obete. Bábky v bábkovom divadle, kde niekto iný ťahá za motúzik a my sa hýbeme podľa toho, ako iní chcú. Očakávať, že sa príchodom novej, aj keď slušnej politickej garnitúry všetko razom zmení, by bolo mylné. Vychádzajúc zo Sokratovho učenia, tomu tak úplne nie je. I keď prostredie a podmienky v ktorých žijeme môžu isté veci podnecovať a napomáhať im.
Citujem z knihy Svetodejinné osobnosti (autor Karl Jaspers, Copyright Piper Verlag GmbH, Mníchov/Berlín):
Nespravodlivosť aktuálneho stavu, bez ohľadu na to, či je zriadenie demokratické, aristokratické, alebo či vládne tyrania, sa nedá odstrániť veľkými politickými akciami. Predpokladom akéhokoľvek zlepšenia je, že jednotlivca budeme vychovávať k tomu, aby vychovával samého seba a to najmä cestou vedenia. Kto je človekom, akým má byť, bude aj občanom, akým má byť.
Preto aj tento článok.
Ak uveríme, že my sami sme vedomými tvorcami našej reality, našich životov a osudu, iba vtedy máme šancu s tým aj niečo urobiť. Zmeniť to. Zmeniť smerovanie. Inak sa budeme donekonečna spoliehať na pomoc druhých a je kľudne možné, že sa nikdy žiadnej pozitívnej zmeny nedočkáme. Tá štatistická pravdepodobnosť je pomerne veľká. Tipoval by som tak 80/20. Možno i viac.
Jedným z prejavov dospelosti je, že ako ľudské bytosti prevezmeme zodpovednosť za svoj vlastný život. A platí to tak o jednotlivcovi, ako aj o celej spoločnosti. Napokon, spoločnosť je len súbor jednotlivcov (občanov). Mnohopočetná skupina. Nič viac, nič menej. Prestaňme sa teda sťažovať na vonkajšie okolnosti, prestaňme byť “hračkou osudu” a uvedomme si, že my sami sme strojcami nášho vlastného šťastia i nešťastia. Teraz (30.9.) máme možnosť sa o naše ďalšie smerovanie postarať. Ovplyvniť ho. Závisí od toho, či sa budeme ďalšie 4 roky sťažovať, alebo žiť život v demokratickej krajine, ktorá nesmeruje ku krachu, ale k svetlejším zajtrajškom.
V krajine, kde bude radosť žiť a za ktorú sa nebudeme musieť hanbiť. Ani za vyjadrenia alebo činy našich popredných politikov. Či to tak bude, alebo nie, záleží iba od nás. Od každého jedného. Bez výnimky. A kto si myslí, že tí, ktorí používajú pred voľbami nefér praktiky a hádžu špinu na svojich politických oponentov si po voľbách a získaní mandátu nad tým umyjú ruky ako Pontský pilát a odrazu sa zmenia na spolupracujúcich, schopných konsenzu, uznávajúc aspoň aký-taký morálny kódex, tak tí sa veľmi mýlia. História novodobých dejín Slovenska je toho jasným príkladom. Takto to žiaľ nefunguje. Ak niekto nemá pamäť a myslí si, že tomu odrazu bude inak, by si mal dať studenú sprchu a prebrať sa z toho iluzórneho presvedčenia. Ako už bolo spomenuté, moc korumpuje. Niektorí naši poprední vládny činitelia by o tom vedeli hovoriť. A ak nás niekto generálne považuje za slaboduchých a ľahko manipulovateľných, mal by do svojich predstáv o stave národa vpustiť čerstvý vzduch. Svet sa totiž mení a my sa meníme s ním. Nič nie je také aké bolo predtým. A kde nie je evolúcia, tam prichádza revolúcia. Francúzske dejiny sú toho jasným príkladom.
Ako hovorí nápis na tabuľke nad zrkadlom u mojej priateľky: “Nothing changes, if nothing changes”. Inak povedané, “Nič sa nezmení, ak tomu my nepomôžeme”.
A preto, poďme voliť, aby sme túto krajinu spoločne vyviedli z tohto marazmu, v ktorom sa aktuálne nachádza. Ešte stále nie je neskoro. JE TO LEN V NAŠICH RUKÁCH. Máme tú moc. Stačí si ju uvedomiť a použiť ju. Treba začať od seba. Sťažovať sa dokáže každý. Na to nie je treba žiadne zvláštne nadanie. Ani zručnosti. Uvedomenie si vlastnej sily a moci veci ovplyvniť a zmeniť, to je nenahraditeľný pocit a najmä prejav dospelého človeka. Voliča.
Držím nám palce.
Stano Sládek
