Ja tým dospelákom vážne nerozumiem. Počúvajú, ale vôbec nechápu. Nerozumejú tomu, čo im hovorím. Vôbec nerozumejú životu. Stále sa na niečo hrajú a ustavične sa na niečo, alebo na niekoho sťažujú.
Veď, predsa aj my, deti, sa radi na niekoho hrajeme. Na vojakov, na doktorky, predavačov a kupujúcich, na mamičky a bábätká…
No tí dospeláci tú svoju hru na tú či onú rolu berú nejak príliš vážne. Zatiaľčo my, deti, sa pri tom vždy výborne bavíme. Je to skvelá zábava. Chvíľu sme v jednom svete, inokedy zas v inom a zakaždým je to veľmi hravé, veselé a poučné. Vždy je to hra. Smejeme sa, občas plačeme, ak náhodou spadneme a udrieme si koleno, no o chvíľu na plač zabudneme a opäť sa smejeme. A ďalej sa hrajeme, akoby sa nič nestalo. Plne ponorení do hry, nevnímajúc okolitý svet.
No tí dospeláci sa pri tej svojej hre na niekoho vždy tvária tak veľmi vážne. Majú pri tom také zachmúrené tváre. Tvária sa dôležito, akoby zabudli, že život je vlastne tiež len hra. Že oni sami si vyberajú, či z neho urobia veselohru, romantický príbeh, alebo tragédiu. Nechápem, ako na to mohli zabudnúť…
A čo najviac nemám rád, je, keď sa ma spýtajú: “Ako bolo v škôlke, Jonáško?” No čo si my ešte pamätáme ako tam bolo? Kto sa už len chce k tomu vracať? Veď, to už predsa bolo. My deti predsa žijeme v prítomnom okamžiku. Nie v minulosti, ako väčšina z nich. No, čo vám poviem. Dosť divní sú tí dospeláci.
Ale aj tak ich mám rád. Niekedy je s nimi celkom sranda. Akí sú častokrát smiešni. Napríklad, vždy ma pobaví, ak si myslia, že ja neviem, čo sa okolo mňa deje. Že nevidím, ako sa rodičia, dedko či babka spolu hádajú. Ako si navzájom robia zle. Ako sa na seba hnevajú. Ako si jeden druhého nevážia. Ako si nevážia samých seba. A nemusia tak vôbec robiť priamo predo mnou. Ja to viem beztak. Vnímam tie signály. Tie vibrácie. Emócie.
Občas sú vážne dosť naivní tí dospeláci. Myslia si, že my, deti, na rozdiel od nich, nevnímame svet aj inými senzormi. Že nerozumieme neverbálnej komunikácii. Že nevyužívame intuíciu, ktorá nám bola daná do vienka. Že nevidíme za slová, ktoré hovoria. Že nerozumieme mimike, ktorú používajú. Vibráciám, ktorými vibrujú. Strachom, ktoré ich ovládajú. A ktoré na nás, deti, postupne prenášajú.
Ako aj minule: bol som s dedom na prechádzke a zbadal svoj obľúbený “lezecký strom”. Tak som sa, prirodzene, začal na neho šplhať. Veď, je to predsa môj lezecký strom, tak čo iné by som mal na ňom robiť? No nie? A dedo hneď: “Dávaj si pozor, Jonáško, už je zima, konáre nie sú také pevné ako v lete, mohli by sa zlomiť. A mohol by si spadnúť. A ublížiť si.”
Hrozne smiešny bol ten môj dedo. :) Myslel si, že ja som ako on, rovnako ustráchaný. :)
A tak mu vravím: “Neboj dedo, ja predsa viem, čoho sa mám chytiť, za čo sa zachytiť, ak by som sa náhodou pošmykol. Veď, vždy je tu predsa nejaký záchranný konár.”
Ach jaj. Vôbec nerozumie životu, ten môj dedo. Čo nevidí, že ten strom je ako život sám? Že vždy je čoho sa chytiť? O čo sa oprieť? Že tie konáre sú vlastne tie pomyselné pomocné ruky, ktoré nám život vždy podá, ak sa náhodou pošmykneme? Keď padáme. A že ten kmeň stromu je vlastne ako ľudia, priatelia, rodina, o ktorých sa vždy môžeme oprieť. Že stačí iba veriť. A nebáť sa. Nebyť stále taký vystrašený, ale naopak, neprestávať veriť vo svoje vyššie Ja, svoje zručnosti, intuíciu, ktorou si ja vyberám, na ktorý konár sa vyšplhať, ktorého sa zachytiť a kedy sa mám zaprieť o ten kmeň.
No, čo vám poviem, veľmi smiešny bol ten dedo. Ale aj tak ho mám rád. Veď to, že niečo nevie, z neho predsa ešte nerobí hlúpeho. Veď, on sa naučí. Jedného dňa pochopí, ak bude dosť pozorný. Ak bude vnímavý ako ja a bude sa odo mňa učiť. A veriť mi. Tak, ako verím ja jemu…
Venované Jonáškovi
