Rád by som pojednal o tejto téme, ktorá úzko súvisí s našim aktuálnym prežívaním. S tým, čo sa okolo nás v spoločnosti deje. Už nejaký čas. Celosvetovo.
Predovšetkým v súvislosti s nadmerným užívaním mobilných technológií. Sociálnymi sieťami a online médiami, ktorými sme obklopení a denne atakovaní. A ktoré významne ovplyvňujú to, ako vidíme svet. Aký názor si vytvárame na ľudí.
Úvodom považujem za dôležité spomenúť, kde tieto technológie vznikali a tiež kde majú pôvod aplikácie, ktoré denne používame a ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou nášho života. A predovšetkým, kde sa zrodili algoritmy, ktoré tieto médiá používajú k šíreniu obsahu.
Mnohé z nich majú pôvod na Stanfordskej univerzite. Konkrétne v laboratóriu persuazívnych technológií, pod vedením Dr. B.J.Fogga Ph.D. Ak vám to slovíčko persuazívne nič nehovorí (ani mne nehovorilo), jedná sa o výskum technológií, ktoré priamo MENIA NAŠE SPRÁVANIE. To, čo si myslíme a ako sa budeme v budúcnosti chovať.
Vlastne, bolo by vhodné spomenúť, že tento výskum prebiehal už v deväťdesiatych rokoch, takže ovocie tohto výskumu už dnes vo veľkom konzumujeme. Kto má záujem sa o tejto téme dozvedieť viac, bola vydaná aj kniha, ktorú sám B.J.Fogg napísal a ktorá sa volá "Persuasive Technology: Using Computers to Change What We Think and Do".
Vráťme sa však najskôr k amygdale, k tej malej časti nášho mozgu v tvare mandle, ktorá je súčasťou siete nazývanej limbický systém. Pokiaľ ide o naše prežitie, amygdala a limbický systém zohrávajú dôležitú rolu. Sú to tie časti mozgu, ktoré automaticky zisťujú (vyhodnocujú) nebezpečenstvo. Podieľajú sa našom správaní a kontrole prežívaných emócií a rovnako aj učení.
Strach je hlavnou emóciou, ktorú amygdala ovláda. Preto je taká dôležitá pre naše prežitie. Spracúva veci, ktoré vidíme, alebo počujeme a používa tieto vstupy na to, aby sa "naučila" čo je, alebo môže byť pre nás potenciálne nebezpečné. Dá sa to pripodobniť tomu, ako keby sme mali harddisk, alebo flash-ku, do ktorej sa ukladajú negatívne zážitky. Tie sa však ukladajú aj do našej bunkovej pamäte (odporúčam pozrieť výskum Bruce H. Liptona Ph.D. a knihu Biológia presvedčenia).
A teda, ak sa s niečím podobným stretneme v budúcnosti, amygdala spôsobí, že budeme pri tej istej, alebo podobnej situácii, pociťovať strach, alebo jemu podobné emócie, ako je napríklad úzkosť a podobne. Z toho vyplýva, že amygdala nám môže byť rovnako dobrý sluha, ako aj zlý pán.
Pretože, ako raz niekto múdry povedal, od tých najlepších a najkrajších vecí v živote nás častokrát delí práve strach. Naše obavy. Naše limitujúce presvedčenia. A tu sa dostávame späť ku mobilným technógiám. Internetu, sociálnym sieťam a pod.
Tak, ako nám tieto výdobytky modernej doby a to, čo na nich čítame a vidíme môžu slúžiť, môžu nám zároveň priamo či nepriamo ubližovať. Ak veríme všetkému, čo na nich čítame. Ak sa začneme na ľudstvo pozerať so strachom, alebo dešpektom. Ak si na základe toho, čo na nich čítame, vytvárame paušálny obraz o živote a o svete, v ktorom žijeme.
Platí však jedna dôležitá premisa. Život (svet) je príliš komplexný, než aby sa dal vyjadriť pár slovami v príspevkoch na sociálnych sieťach. Na Twitteri (X), Facebooku, Instagrame. My ľudia sme príliš komplexní, než aby sa naše správanie dalo pochopiť z toho, čo čítame a vidíme na sociálnych sieťach. Dokonca by som si dovolil tvrdiť, že sme komplexnejšie bytosti, než sa vôbec dá vedecky vysvetliť. Aj keď sa o to vedci a psychológovia neustále pokúšajú.
Pochopme seba a naše vnútorné prežívanie, pochopme naše strachy, naše spúšťače, naše vzorce správania a pochopíme život. Pochopíme druhých. Vo svojej bazálnej podstate totiž až tak veľmi rozdieľni nie sme.
Buďme empatickí. Pozorní. Buďme vnímaví.
Žime v prítomnom okamžiku. Alebo sa o to aspoň snažme. V rámci našich možností.
Každý z nás, každý deň zvádza nejaký vnútorný boj, o ktorom tí ostatní nemajú ani len tušenie. Takže nemôžeme vedieť, z čoho ich správanie pramení. V dnešnej dobe však častokrát prepadáme akémusi klamu (bludu), že o ľuďoch, predovšetkým o tých druhých, už vieme všetko.
Že o svete a o tom, ako funguje, už všetko vieme. Že nám je všetko jasné. Že už máme všetky potrebné informácie.
Opak je však pravdou. Myslíme si, že vďaka mobilným technológiám sme "Online". No ono je to vlastne skôr naopak. Vďaka pozeraniu do mobilu sme skôr offline, než online. Odpájame sa tým totiž od života. Od prírody. Od ľudí. Vypína nás to. Hypnotizuje.
Hrabeme sa hodiny v králičej nore a prestávame vnímať život naokolo. Začíname prepadať tunelovému videniu. A to podstatné, to skutočne dôležité, nám uniká. Už nejakú dobu.
Tie ozajstné spojenia totiž vznikajú v priamej interakcii s ostatnými. Keď sa s druhými reálne stretávame a vnímame pri tom ich emócie. Vtedy sa vzájomne skutočne prepájame.
Sme komunitné / spoločenské bytosti a na tom sa nič nezmení. Žiadne technológie, ani aplikácie to nikdy nevedia nahradiť. Ba skôr naopak. Devalvujú túto základnú ľudskú potrebu a nahrádzajú ju falošným dojmom spojenia. Sme stvorení pre život v spoločnosti iných a tento fakt je a zostane nemenný. Potrebujeme sa navzájom. Bytostne.
Osamelosť zabíja. Spôsobuje depresie a úzkosti. Potrebujeme navzájom interagovať. Prepájať sa. Cítiť blízkosť a porozumenie. V súvislosti s touto problematikou som si dlho kládol otázku, čo nás vlastne od tých druhých v dnešnej dobe tak oddeľuje. Prečo sa od seba tak vzďalujeme, že si už niekedy ani nevieme prísť na meno.
Prečo sa naša spoločnosť nachádza v takom stave, v akom aktuálne je. Polarizovaná. My a tí druhí. Ako na dvoch stranách pomyselnej barikády.
Jeden zo základných aspektov podľa mňa je, že inakosť nás zväčša desí. Nevieme totiž predikovať správanie tých, ktorí sa chovajú inak, ako my. Nevieme, čo od nich môžeme očakávať. A to, čo nevieme predvídať, nemáme pod kontrolou. A, zároveň, to čo nevieme kontrolovať, sa nám javí ako potenciálne nebezpečné. A prichádza na scénu naša amygdala.
A (aj) z týchto dôvodov sa začíname uzatvárať do bublín. Menších či väčších. Aby sme sa cítili v bezpečí. Aby sme mali istotu, že sa nám nič zlé nestane. Že nám nič nehrozí. Od "tých druhých". Keď sa však na to pozrieme z nadhľadom, v skutočnosti je toho len veľmi málo, čo môžeme, alebo vieme skutočne kontrolovať. Častokrát dokonca nevieme kontrolovať ani svoje vlastné emócie.
Keď si to teda celé zhrnieme a zbilancujeme, prídeme na to, že sa týmto správaním vlastne oberáme o to najlepšie, čo nám život ponúka. Nikdy by sme nemali partnera či partnerku, ak by sme sa neboli schopní (ochotní) vzdať strachu zo zoznámenia s vtedy ešte pre nás cudzím človekom.
Ak by sme sa báli lietania, nikdy by sme nevideli tie časti sveta, ktoré sú od nás také vzdialené. Ak by sme sa ustavične báli chorôb, nikdy by sme sa ako deti nemohli hrať s kamarátmi. A nevytvárali by sme priateľstvá, ktoré môžu pretrvať aj celý život. Ak by sme sa báli prehry, nemohli by sme vyskúšať hrať futbal, hokej, vlastne, akúkoľvek hru, kde jedna strana môže zvíťaziť a druhá prehrať.
Nevybudovali by sme našu odolnosť. Rezilienciu.
Na nejakej úrovni dennodenne vyhrávame a prehrávame naše malé víťazstvá a prehry. A ako hovoria múdrejší ako ja, z úspechu sa nenaučíš nič. Iba ak, ako chutí úspech. Učíme sa z našich prehier. Z našich “chýb”. Ak by nebolo ich, neboli by ani naše víťazstvá a tiež žiaden úspech.
Vráťme sa teda k našej prirodzenej zvedavosti, s ktorou sme sa ako deti narodili. A ktorou napríklad takí vedci disponujú. Ktorá ich poháňa, aby bádali, pátrali po poznaní a objavoch. A boli vynaliezaví. Bez patričnej dávky zvedavosti by žiaden vedec nemohol robiť svoju prácu. Všetci sme fascinovaní ich výsledkami, no len málokto z nás si uvedomuje, že výsledky ich práce sú vlastne kompiláciou nespočetného množstva pokusov a omylov.
Áno, aj oni sa mýlia. História je plná dôkazov, že i tí najväčší myslitelia, vedci a bádatelia boli vlastne tiež “len” omylní ľudia. A častokrát boli výsledky ich práce v určitej miere ovplyvnené ich subjektívnym názorom a pohľadom na vec. Tým, v akom prostredí žili. Čo ich formovalo.
Išli s kožou na trh, lebo sa nebáli.
Odložme teda aj my náš strach a skúsme sa vrátiť späť, do doby, kedy sme ešte neboli takí zahltení informáciami. Prebuďme našu zvedavosť.
Skúsme spolu viesť dialóg. A nie monológy. Rozprávajme sa. Počúvajme sa. Vnímajme sa. Obohacujme jeden druhého o náš unikátny pohľad.
Vnímajme naše spoločné potreby. Náš spoločný cieľ, ktorým je spokojný a zmysluplný život. Tu, na zemi.
Snažme sa jeden druhého vzájomne pochopiť. A nehodnotiť.
A snáď to najdôležitejšie na záver:
Skúsme prijať osobnú zodpovednosť.
Všimli ste si, ako často sa odvolávame (vyhovárame) na dobu? A pritom si neuvedomujeme, že ju vlastne spoluvytvárame my. Ona sa netvorí sama. Je kompiláciou našich vlastných, spoločných rozhodnutí. To my sa jej prispôsobujeme. A my ju vytvárame. My, ľudia. Každý jeden deň.
Spoločnosť je len súbor jednotlivcov. Nič viac, nič menej. Nie je žiadne my a tí druhí. Sme MY.
A to, ako budeme žiť zajtra, záleží od toho, čo pre to urobíme dnes. Všetci. Každý jeden z nás.
Pamätajme na to.☝️
